AD TÉMA: HLAVNÉ MESTO KOŠICE

(Týždeň; 09/2013; 25/02/2013; s.: 5; Redakcia ; Zaradenie: Listy)

.týždeň 6/2013

Nemôžem sa ubrániť dojmu, že autori sú tak trochu neprajníci Košíc a Košičanov, alebo možno len projektu Košice EHMK 2013. Som presvedčená o tom, že my nepotrebujeme ,,pretvoriť Košice za pár mesiacov na kultúrne centrum”, lebo naše mesto vo vnímaní starých Košičanov takým vždy bolo a zostalo do dnešných dní. Napriek všetkým politickým rozhodnutiam v rokoch minulého storočia. Autori článku veľmi dobre vystihli zmeny v národnostnom zložení mesta pod vplyvom politických udalostí. Oficiálne štatistiky však nie sú verným obrazom reality. Všetci tí, čo po vojne vstúpili do ,,rodinnej ilegality”, tu ešte desaťročia žili a ostalo po nich potomstvo. Bol to aj prípad mojej mamy, ktorá v oficiálnych dokladoch mala zapísanú slovenskú národnosť napriek skutočnosti, že bola rodáčka z Maďarska a v čase, keď jej zapisovali do dokladov túto závažnú skutočnosť, nevedela po slovensky ani slovo. A z jej rozprávania viem, že nebola ojedinelým prípadom. Autori možno nevedia o závažnom politickom rozhodnutí vládnucich kruhov hneď po 2. svetovej vojne. Vysťahovaných Maďarov v Košiciach veľmi rýchlo nahradili ,,írečitými” Slovákmi. Dostali lukratívne zamestnania v štátnych podnikoch a štátnej správe a štátne a podnikové byty. Na kvalifikácii veľmi nezáležalo, dôležité bolo, aby boli oddaní režimu a aby boli Slováci. Rozhodnutie o výstavbe železiarní v Košiciach nadväzovalo na tento zámer, ktorého cieľom bolo zabezpečiť, aby Košice už nikdy neboli prevažne maďarské. Áno, toto sa mocipánom podarilo. Ale nepodarilo sa im vymazať z Košíc a starých Košičanov ich kultúrnosť. Osobne to vnímam tak, že nám starým Košičanom sa podarilo väčšinu prisťahovaného obyvateľstva ,,skultúrniť”. Som rodená Košičanka, ktorá všade v oficiálnych dokumentoch uvádza ,,slovenská národnosť”, aj keď som dcéra maďarskej mamy a otca – karpatského Nemca narodeného v Košiciach. Nám Košičanom vždy viac záležalo na tom, že sme Košičania, než na nejakej národnostnej príslušnosti. To je, chvalabohu, dodnes krédom mnohých starých Košičanov. Osobne sa ma dotkla zmienka autorov o tom, že sme objavili Máraiho až v 90. rokoch. Skôr sa to nedalo, lebo Sándor Márai nepripustil, aby sa jeho diela zverejňovali v bývalom socialistickom bloku. Zomrel v roku 1989, ešte pred Nežnou revolúciou. Nech sa Maďari o Máraiho usilujú, ako chcú, on vždy ostane po maďarsky píšucim Košičanom. Jeho otec bol pôvodom tiež karpatský Nemec. A čo sa ma dotklo najviac, je obálka s textom ,,Zvláštna kultúra v meste Sándora Máraiho a železiarní”. To si autori vážne myslia, že v meste, kde sú železiarne, už nemôže byť skutočná kultúra? Tá môže byť iba tam, kde sú ministerstvá, parlament a štátne úrady? .ing. Mária Cabanová Autori upozorňujú, že ,,už v prvé dni sa odhalili všetky riziká, o ktorých sa dopredu vedelo”. Áno, vedelo sa, že ak k nám zavítajú snobskí, nežičliví a neprajní hostia, budú sa uškŕňať, znevažovať a hneď v prvých dňoch spochybňovať všetko, aj to, čo majú Košičania naplánované v priebehu celého roka, ba dokonca v budúcich rokoch. A to všetko sa dozvedáme v prvých dvoch-troch odsekoch rozsiahleho, niekoľkostranového článku. Žeby autori nenápadne upozorňovali obyvateľov Slovenska, že do Košíc sa vlastne ani neoplatí cestovať, veď je to celé len akási amatérska zlátanina? A ďalej autori pokračujú už priamo: ,,Pretvoriť Košice za pár mesiacov na kultúrne centrum, ktoré je schopné celý rok ponúkať skvelý program,… je ťažké, ak nie nemožné.” Dá sa s nimi súhlasiť. Keďže sú Košice celé stáročia kultúrnym centrom celej východoslovenskej ,,periférie” – výraz autorov, ale správne po slovensky celého východného Slovenska – ťažko ich možno pretvárať na niečo, čím už dávno sú. A preto nie je náhoda, že podľa vašich slov ,,je to príjemné mesto s úchvatným chrámom, aký nemá žiadne iné slovenské mesto…” Také chrámy sa totiž v minulosti stavali len v dôležitých kultúrnych centrách a naše mesto aj v 21. storočí plynulo nadväzuje na svoju stáročnú tradíciu. Možno by bolo dobré sa zamyslieť nad zmyslom európskych miest kultúry. Je naozaj kultúrou len tá najväčšia, najnápadnejšia, ,,metropolitná”? Je naozaj namieste uškŕňať sa nad kultúrnymi snahami mimo hlavného mesta? Nestavali náhodou Košičania svoj projekt práve na tej ,,drobnej”, nenápadnej, mravčej kultúrnej práci, ktorá vťahuje bežného občana do sveta kultúry? A nie je práve toto dôvodom, prečo sa Košice európskym mestom kultúry stali? Autori so značným dešpektom píšu o ,,provinčnosti, občas veľmi milej a pozoruhodnej, no občas trápnej, amatérskej”, dokonca o nevkuse! Z ich článku vanie nežičlivosť, spochybňovanie, neúcta voči všetkým, ktorí celé mesiace, ba roky pracovali na krásnej myšlienke priblížiť Európe Košice (a celý východoslovenský región) ako časť Slovenska, kde žijú kultúrni, príjemní, priateľskí ľudia v krásnom meste a v krásnom prírodnom prostredí a ktorí sa chcú s tým pekným podeliť so všetkými – zo Slovenska, z Európy, zo sveta. A tí ľudia si takýto pohľad na Košice a úvodné dni európskeho mesta kultúry nezaslúžia.

.mgr. Ľudmila Kušnírová .ing. Marián Siegfried, občania Košíc