Ale sme to tu okysličili

23.01.2013; Sme; s. 15; Duchová Zuzana)

Otvárací ceremoniál Európskeho hlavného mesta kultúry sa už zachrániť nedá. Môžeme sa už iba poučiť. Úžitok by z toho nemali len Košice, ale aj Banská Bystrica či Žilina.

Európske hlavné mesto kultúry už zasahuje a mení celé Slovensko. Všetci Slováci sa stali z hokejových trénerov kultúrnymi manažérmi a analytikmi. Osobnosti poskytujú rozhovory o tom, ako “to všetko vedeli už od začiatku” a aké je to predsa jasné. Taktiež mám na celú vec svoj názor. Lenže nemôžem tomu nikdy plne porozumieť a nemám právo napísať, že dramaturgia otváracieho ceremoniálu bola totálna hanba, keďže som len neprajnícka Bratislavčanka. Nekošického kurátora Vladimíra Beskida som registrovala už počas štúdia ako “veselého chalana”, ktorý sa rád hrá so slovami. Niektoré hry už však prestávajú byť vtipné. Podľa všetkého by mal dohliadať na umeleckú úroveň medzinárodného projektu. Keď sú v hre dotácie a politika, nezaobíde sa to bez kompromisov. Ako umelecký riaditeľ prestížneho projektu by však mohol stihnúť aspoň skontrolovať, či sa celkové uchopenie vážneho večerného programu, ktorý sledujú odborníci a najvyšší štátni predstavitelia, nebude podobať na nevydarenú stužkovú a výsmech kvalitných prezentovaných umelcov.

Nerobte mi to ťažšie

Prečo teda do toho hovorím? V roku 2011 som bola zvolená za predsedníčku komisie na ministerstve kultúry, ktorá má na starosti prideľovanie verejných prostriedkov na aktivity spojené s EHMK. Pracujem ako vedúca Kultúrneho kontaktného bodu Slovensko, ktorý monitoruje a podporuje slovenské organizácie úspešné v Európe. Mojou úlohou je tiež podporovať a propagovať EHMK. Prosím však organizátorov, aby sa ešte spamätali a nerobili mi to takým ťažkým. Ešte sme len začali a nič nie je stratené. Je možné stotožniť umenie so zábavou a alibisticky sa odvolávať na rozdielny vkus ľudí. Verejná podpora umenia formou grantov je však založená na presvedčení, že spoločnosť potrebuje okrem naplneného žalúdka aj intelektuálnu stimuláciu a špičkové výkony ducha.

Komisia fungujúca podľa tradičných pravidiel ministerského dotačného systému mala už od začiatku príprav každoročne vyčleniť a transparentne prerozdeliť peniaze na podporu regionálnych aktivít, ktoré sú v súlade s dlhodobými zámermi projektu Košice 2013. Jej fungovanie sprevádzajú dva základné problémy: objektívnosť a absolútne nepochopenie zámeru.

Cieľom je, aby sa do programu zapojili tvorcovia umenia z regiónu a celé dianie tak nepodliehalo monopolu pár vyvolených v neziskovke s názvom Košice 2013. Podľa nedávneho článku má košická neziskovka v tejto komisii svoje zastúpenie. Je to, samozrejme, logické, toľko aktivít musí niekto koordinovať a mať o nich prehľad. Príde mi však zaujímavé, že v nej má zastúpenie väčšinové. Takže “nezávislému” predsedovi s iným názorom nezostane nič iné ako podpísať alebo nechať tak…

Doteraz diskusie o umeleckej kvalite a podpore či nepodpore subjektov prebiehali v profesionálnom duchu a myslím, že sa nám podarilo zastať sa mnohých dobrých vecí. Po predvianočných zmätkoch s urýchleným hlasovaním som však začala pochybovať a svoje členstvo som stiahla. Že by si vplyvní ľudia konečne všimli, že ide do tuhého a začali z tohto podujatia vytrieskavať finančný či spoločenský kapitál? Problémom tiež je, že nie každý, kto má trvalý pobyt v Košiciach a vo voľnom čase si zahrá na gitaru, má automaticky právo na nejakú tú stovku.

Do tejto komisie sa veľmi nešťastne nahrnuli všetky projekty,

ktoré sa fyzicky odohrajú v Košiciach. A ešte k tomu sa do Košíc zrazu chcú dostať všetci vo vidine lacno prejduvšieho grantu. Kto bude denne chodiť na päť paralelných koncertov podobného žánru?

Krajina, kde sa nič nedá

Otvárací ceremoniál už nezachránime, skúsme sa z neho aspoň poučiť a zaujímať sa o toky našich peňazí, ktoré podpisujú konkrétni ľudia. Ľudia, ktorí by mali niesť aj zodpovednosť. Prečo po toľkých rokoch fungovania grantového systému nemáme jediný nástroj na vyhodnocovanie úspešnosti podporených aktivít? Je nám jedno, ako skončia peniaze daňových poplatníkov a nezmôžeme sa nikdy na nič iné ako nadávanie po kaviarňach a anonymných fórach? Kto začne vyvíjať systematický a konštruktívny tlak na ministerstvo a podobné inštitúcie? Minimálne rok sme sa snažili, aby sa podarilo do elektronického systému zadať aspoň správy o vyúčtovaní a realizácii projektov. To však nešlo, lebo to vraj je príliš technicky komplikované.

Ako mám brať to, že v krajine, kde sa nič nedá, lebo “nemáme dosť úradníkov a peňazí” sa zrazu dá za dva týždne schváliť a podporiť ohňostroj za desaťtisíce eur aj bez predsedu komisie? Zoznam podporených projektov už v tejto chvíli visí na internete a pýtam sa umeleckej verejnosti, či si tiež myslí, že ohňostroj a módne prehliadky sú v rozpore s platnými pravidlami o oprávnených položkách, alebo len ja som zaujatá.

Nechcem to prípravnému tímu za každú cenu “tvrdo natrieť” a zbierať “lajky” od neprajníkov. Mohli by sme však skúsiť začať o kultúre diskutovať a robiť ju kultivovanejším štýlom. Prečo tak neradi priznáme chybu? Pre Košice, ale isto aj Banskú Bystricu či Žilinu by bolo určite prínosnejšie baviť sa o veciach otvorene ako miasť širokú verejnosť vyťahovaním lokálpatriotských stereotypov (kritizujú nás len naši, isto nám závidia. Všetci ostatní si myslia, že sme úžasní) či, nebodaj, snahou o vírusový marketing.

Ale späť k beskidovským slovným hrám. Jeho cieľom je vraj “naštartovať procesy” a celé prostredie “okysličiť”. Okysličovanie je chemická reakcia, pri ktorej sa zlučujú prvky s kyslíkom, inak tiež oxidácia. A zoxidovať kultúrne prostredie asi nechceme…

Zuzana Duchová

Autorka je kultúrna manažérka