Brahms 2013 – nie práve ideálny začiatok sezóny v Košiciach

(Hudobný život; 10/2013; 15/10/2013; s.: 12; Tamás HORKAY ; Zaradenie: Spravodajstvo, koncerty)

Otvárací koncert 45. koncertnej sezóny Štátnej filharmónie Košice s názvom Brahms 2013 (3.10.) patril sólistom a hudbe 19. storočia, predovšetkým Johannesovi Brahmsovi. Taktovky sa ujal jeden z častých hosťov našich pódií, český dirigent Leoš Svárovský. Akademická slávnostná predohra op. 80, ktorú skladateľ napísal pri príležitosti udelenia čestného doktorátu vo Vroclave, sľubovala veselý začiatok sezóny. Ako to však v prípade úvodných koncertných čísiel neraz býva, orchester ŠfK spočiatku hľadal pravú formu; prvá polovica desaťminútovej predohry pôsobila troška ,,roztrasene”, neisto. Postupne však sálu ovládol Svárovského suverénny temperament a pri Gaudeamus igitur sme sa mohli spokojne nadýchnuť. Zato v ďalšej skladbe Čajkovského Rokokových variáciách op. 33 sme na dýchanie mohli aj zabudnúť. Postaral sa o to popredný violista ukrajinského pôvodu Maxim Rysanov. Ten známu skladbu pre violončelo a orchester upravil pre svoj nástroj tak, že poslucháč o tom ani nemusel vedieť. A čo je ešte dôležitejšie, dielo predviedol vysoko autenticky, slobodne a s ,,transcendentálnou” virtuozitou. Rysanov obdaroval auditórium Domu umenia luxusným, dynamicky bohato diferencovaným tónom, ktorý miestami dosahoval ,,éterické” sféry. Nemenej strhujúco vyzneli jeho veľkorysé rubáto a suverénny zmysel pre formu. Orchester ŠfK, precízne hrajúci a efektívne motivovaný Leošom Svárovským, mu bol dôstojným partnerom. Superlatívy sa už menej dajú aplikovať na ťažiskovú skladbu večera, Brahmsov Klavírny koncert B dur č. 2 op. 83. Jonathan Powell je špecialistom na súčasnú alebo menej známu hudbu 19. a 20. storočia. Rozhodne však nie na Brahmsa, a preto si myslím, že jeho angažovanie práve na tento koncert nebolo správne. Powellova interpretácia spočívala vo viac-menej korektnom sprostredkovaní notového textu a základných hudobných charakterov. Rozhodne však nemožno hovoriť o neomylnej virtuozite, ani o koncíznej výstavbe, optimálnej rytmickej pregnantnosti či bezvýhradne zrozumiteľnej artikulácii a už vôbec nie o kultivovanom tóne, spevnosti či odhaľovaní skrytých významov a súvislostí náročného, ale prekrásneho diela. Na túto produkciu nebude ťažké zabudnúť (orchester a Svárovskýju zachrániť nemohli, čo vyplýva z podstaty sólového koncertu ako hudobného druhu). Škoda…

Tamás HORKAY