Cudzinci tu nakupujú aj po slovensky. Lebo musia

(hnonline.sk; 17/01/2013; redakcia )

Vyskúšali sme si Košice. Služby dokážu spôsobiť i šok, no podniky nás milo prekvapili.

Turisti, lúštiaci pred kioskami papieriky s vopred pripravenými slovenskými vetami. Aj toto je realita Hlavného mesta kultúry roku 2013.

Lístočková pomoc
“Pomáhame tak cudzincov, aby nemali problém kúpiť si v stánku lístok na MHD. Predavačky totiž často nemajú ani základy angličtiny,” vysvetľuje Nikola Nedviďová z košického informačného centra. “Nedávno sa nám sťažovala Nemka, ktorej sa nepodarilo kúpiť si lístok do divadla či pán, ktorému nikto na železnici nedokázal poradiť, kde si má odložiť batožinu,” dodáva.
Aj lístková pomocná služba má však svoje “ale”. Cudzinci sa totiž musia najskôr do samotného centra dostať, čo im pre jazykovú bariéru vraj občas zaberie slušné množstvo času. Vyskúšali sme si to aj my, a pochodili sme o čosi lepšie. Dvadsiatničky, ktoré sme oslovili, nám síce po druhej otázke prestali rozumieť, no pochopili, kam máme namierené, a ochotne nás doviedli do cieľa.

A vôbec, ochota je vlastnosť, ktorá nás na Košičanoch nesklamala a – podľa viacerých miestnych ju oceňujú aj cezpoľní. “Keď tunajší čašníci začujú cudzí jazyk, začnú sa spravidla viac snažiť,” komentuje Peter Radkoff, riaditeľ Tabačky/Kulturfabrik.

My sme z košických podnikov odchádzali takisto spokojní. Vďaka kompaktnosti centra sme si mohli za jeden večer obehnúť viacero typov: a môžeme zreferovať, že aj v tej lacnejšej reštaurácii nám priniesli brokolicu na skutočnom masle a vývar z domácich kurčiat, inde zas vyše 4-decovú cesnačku s hriankami, natretými kvalitnou nivovou nátierkou, či poctivé čaje. A ešte jeden podstatný detail: takmer nikde nás neohlušovalo bohapusto zapnuté rádio, ale naopak: s atmosférou v podniku ladiaca hudba, čo je na slovenské pomery takmer nevídané.

Dvojité faux pas
Žiaľ, stali sme sa svedkom – a vlastne i obeťou – celkom slušného faux pas, a to na mieste, kde sme to čakali najmenej. Vo vlastnoručne vygúglenom penzióne v blízkosti centra, v ktorom sme zaplatili za noc 45 eur. Tie faux pas boli vlastne dve: prvý – svietidlá na nočnom stolíku s útrobami plnými prachu – by sme ešte dokázali predýchať. Horšie to bolo s toaletou naproti recepcii, kde nás doslova ovalila možno tri týždne neumytá misa (oficiálne záznamy o jeho čistení sa končili niekde v októbri), zablatená podlaha a chýbajúci toaletný papier. Zvlášť po tom, čo nám recepčná krátko predtým oznámila, ako sa im zvýšil počet cudzincov. Asi sa zhodneme, že na takúto košickú divočinu nie je nikto zvedavý.

gri