Divadlo nie je budova, ale umenie

Košické divadlo na Peróne spolu s francúzskym zoskupením La Hors De ukončilo päťročný projekt Step by Step, s ktorým premiérovo predstúpilo pred publikum počas festivalu USE THE CITY v piatok večer v areáli bývalých Malinovského kasární. O tom, ako spoločné dielo vznikalo a o ďalších zámeroch netradičného nezávislého divadla sme sa rozprávali s jej spoluzakladateľkou a herečkou Zuzanou Psotkovou.

Divadlo na Peróne nie je na divadelnej scéne nováčikom a má už za sebou úspechy. Je iné, na aké sme zvyknutí. Aká je jeho filozofia?

Na peróne je nezávislé profesionálne zoskupenie, ktorého zakladatelia sú traja ľudia. Okrem mňa Peter Kočiš a Jana Wernerová. Funguje od roku 2005. Za toto obdobie prešlo kadejakým vývojom. V súčasnosti sú jeho stálymi členmi zakladatelia s tým, že k jednotlivým projektom si prizývame externých spolupracovníkov – režisérov, kostýmových návrhárov, hudobníkov alebo hercov. V súčasnosti sa v prevažnej miere venujeme autorským hrám. Sami sme autormi textov, sami sme autormi myšlienky, ktorá je spracovaná v danej hre. Buď my ako herci alebo v spolupráci s nejakým režisérom či dramaturgom. V rámci celého tvorivého tímu hra vzniká priamo na mieste. Buď vychádzame z informácií, ktoré nazbierame alebo zo svojich vlastných skúseností, podľa toho, akú tému spracovávame. Spôsob tvorby sa dá vidieť v jednotlivých inscenáciách,  kde sme vychádzali zo seba. Máme predstavenie,  kde vystupujem len ja s kolegyňou Janou. Je to čisto autorská hra, kde vlastne hovoríme o našich skúsenostiach s pocitmi, týkajúcimi sa ženstva. Potom máme predstavenie Cauza bonasus, kde hovoríme o tom, ako Slováci vnímajú Maďarov. Tam sme vychádzali jednak zo svojich spomienok z detstva, ale aj z informácií, ktoré sú všade naokolo, ako je nám táto téma predostieraná médiami, aké sú krčmové stereotypy atď. Sme autormi textov, máme v repertoári aj hry, ktoré sú čisto pohybové. Nie sme tanečné divadlo, ale máme fyzické prvky. Vždy, aj keď máme prevahu textov, snažíme sa skĺbiť pohybovú stránku s textom.  Je to ucelený celok, ktorý by sme chceli divákovi poskytnúť.

Čím sa líši vaše divadlo od klasického?

V súčasnosti nemáme stálu scénu. V našich zemepisných šírkach ešte stále platí, že divadlo je budova, ale divadlo je súbor, divadlo sú hry, divadlo je život. Sme netypickí v týchto podmienkach práve tým, že nemáme stály priestor. Od projektu k projektu si požičiavame priestory na skúšanie. Odlišní sme aj spôsobom práce. V klasických divadlách majú dramaturgický plán, ktorého sa držia. Už dnes vedia, čo budú robiť na budúcu sezónu. My sme flexibilní a sami sebe pánmi, tak môžeme reagovať na požiadavky spoločnosti alebo na to, čo sa nás priamo dotýka. Nie sme nútení na budúci rok robiť to, lebo… Keď vidíme niečo zaujímavé alebo keď stretneme zaujímavého človeka, tak vieme vytvoriť podmienky a prizvať ho na spoluprácu. Na druhej strane je nevýhoda v tom, že nie sme nikým financovaní, nemáme stály rozpočet a nemôžeme sa rozvíjať ako by sme chceli. Tým, že sú projekty schvaľované z roka na rok, neumožňujú žiadnemu nezávislému súboru, aby sa rozvíjal.

Počas predstavení sa snažíte zapájať do hry aj publikum.

Máme radi svoje publikum a spolupracujeme s ním priamo na scéne alebo mimo nej. To nás istým spôsobom posúva. Máme predstavenia, ktoré sú do istej miery interaktívne, kde je divák prizývaný, aj keď v posledných troch už menej.  Ono sa to mení. Projekt Step by Step, ktorý sa premiérovo prezentoval v Košiciach,  je vyslovene interaktívny, kde sú diváci priamo zatiahnutí do deja a časť emócií prežijú sami na vlastnej koži.

Čo spomínané predstavenie ponúka? Na projekte spolupracovali aj francúzski divadelníci.

Spolupráca s Francúzmi je veľmi špecifická. Začala sa pred piatimi rokmi a vtedy sme mali nejaké predstavy, ako by to malo skončiť, ale vzhľadom na financovanie a na iné organizačné okolnosti sme nevedeli, ako to presne dopadne. Dnes môžeme povedať, že to dopadlo dobre.  Každý rok sa pracovalo na jednej časti, na jednom kroku predstavenia, na jednej téme, vždy v nejakom inom priestore a toto predstavenie je súhrnom celej práce, ktorá sa urobila za päť rokov. Prvý „step“ sa robil v Košiciach v kasárňach a bol venovaný Šándorovi Máraimu. O rok sme robili druhý „step“ v Košiciach na nádvorí.  Ku košickému spisovateľovi sme pridali ďalších umelcov a ďalšie osobnosti, ktoré spájal spoločný osud – museli odísť zo svojej krajiny kvôli druhej svetovej vojne, pretože boli väčšinou židovského pôvodu a nemohli slobodne tvoriť. Tretí krok sme robili vo Francúzsku, kde sme boli na rezidencii. Téma sa tam rozšírila o amerického žurnalistu Variana Frya, ktorý pomáhal odísť do Spojených štátov amerických všetkým umelcom, lekárom, inteligencii. Záchranný výbor mal ťažkú úlohu v tom, že k nemu prichádzalo strašne veľa ľudí z Francúzska, Nemecka a on rozhodoval o tom, koho zachráni.  Veľmi veľa ľudí prostredníctvom neho mohlo ujsť z Marseille, odkiaľ odchádzala loď do USA. V celej hre sú použité citáty, korešpondencia konkrétnych ľudí ako vnímali jednotlivé udalosti.  V Maďarsku sme robili performance o cenzúre, do ktorej sme zapájali ľudí a na konci sme robili anketu o tom, ako ju pociťujú . S témou cenzúry sme sa preniesli aj do Košíc.  Ďalší step je o emigrácii ekonomickej.  My ponúkame na premiére z každého „stepu“ úryvok.  Prejdeme celým priestorom cez Máraia,  Variana Frya, útek umelcov cez hranice až sa dostaneme k ľudským právam cez Deklaráciu ľudských práv až po cenzúru a spôsob, ako sa proti nej dá bojovať.

Ako vnímajú diváci túto formu divadelného umenia?

Máme pozitívne ohlasy, ale ľudia nie sú zvyknutí, že sa ich to tak priamo dotýka a sú do deja vtiahnutí.  Je to veľmi emotívne pre hercov, ale v interakcii aj pre divákov. Vždy je veľa priestoru pri jednotlivých predstaveniach na improvizáciu. Pre herca je to vynikajúce, keď viete, čo máte robiť a zároveň máte slobodu a môžete ju využiť na to, aby ste sa dostali do interakcie s divákom a neviete, čo vám on prinesie. Je to veľmi dynamické a my sme spokojní s takou prácou. Celý projekt zastrešuje režisérka francúzskej skupiny Nathalie Veuillet. Celý tím, ktorý tam pracuje, cez zvukárov, autorov hudby, video je francúzsky. Zaujímavé je to, že keď budeme hrať predstavenie  vo Francúzsku, koncom júna na festivale umenia vo verejnom priestore, vždy je podstatný priestor,  kde sa to hrá. Diváci prechádzajú históriou a zároveň priestorom, ktorý sa mení. Je to veľmi dôležité.

Čo chystáte? Na čo sa môžu vaši priaznivci tešiť v najbližšom období?

Tento rok sa nesie v znamení medzinárodných spoluprác. Počas festivalu USE THE CITY vyvrcholila spolupráca s francúzskym zoskupením La Hors De. Spoločné dielo Step by step budeme prezentovať na jednom z najväčších festivalov zameraných na umenie vo verejnom priestore Viva cité vo francúzskom Sotteville a nakoniec v Lyone. V septembri nás čaká spolupráca na ďalšom medzinárodnom projekte, ktorého výstup  je určený Košičanom. Pôjde o mimoriadne zaujímavý a u nás zatiaľ neokukaný koncept bytového divadla, v ktorom pod vedením tvorivého tímu z Berlína budú účinkovať umelci z celého sveta. Ku koncu roka je súbor pozvaný na festival OFF EUROPA v Lipsku a Drážďanoch, kde predstaví inscenáciu Útroby kravy. Máme v pláne začať spoluprácu s novým režisérom z Prahy a robiť každoročné medzinárodné letné tvorivé stretnutie umelcov, ktoré je pre všetkých zúčastnených tvorivým relaxom a miestom mnohých inšpiratívnych stretnutí.

Uvidia vás v rámci podujatí Európskeho hlavného mesta kultúry Košice 2013 ešte hrať na domovskej scéne? Chystáte aj niečo úplne nové?

Boli sme prizvaní do projektu Návrat vody do mesta, chystáme performance s viacerými tanečnicami, uvidia nás na podujatí Leto v parku. Budeme hrať Fasbuk. Chýbať nebudeme na Bielej noci. Počas leta by sme mali dokončiť náš najnovší projekt inscenáciu Búvaj a chceli by sme to premiérovať v septembri.  Zvolili sme si tému staroby, ako ju vnímame my, ako je vnímaná spoločnosťou a čo znamená byť starý. Je to dosť ťažká téma. Robili sme si k tomu rozsiahly výskum. Rozprávali sme sa so seniormi v domovoch a ústavoch.

Nesústreďujete sa len na vlastnú tvorbu, aj keď prevažuje.

Divadlo už piaty rok pracuje na projekte na podporu mladých autorov dramatických textov VEJK AP! A je jedným zo zakladajúcich členov občianskeho združenia ANTÉNA, ktorého cieľom je zmeniť vnímanie súčasného umenia na a aktívne sa podieľať na zmene kultúrnej politiky na Slovensku. Máme za sebou 13 premiér repertoárových inscenácií, z ktorých je 5 súčasťou aktuálneho repertoáru. Zúčastnili sme sa na 18 divadelných festivaloch v Česku, Poľsku, Maďarsku, Francúzsku, Nemecku. Spolupracujeme s mnohými organizáciami a jednotlivcami, pôsobiacimi na poli umenia na Slovensku a v zahraničí.

text: Kveta Podhorská

foto: Tomáš Bachura