HLAS A KRV SÁNDORA MÁRAIA

(Knižná revue; 11/2013; 29/05/2013; s.: 12; Margit Garajszki ; Zaradenie: VYCHÁDZA)

Vydavateľstvo Kalligram vydáva v rámci projektu Košice 2013 – Európske hlavné mesto kultúry najvýznamnejšie diela košického rodáka Sándora Máraia. Porovnateľnej pocty sa spisovateľovi dostalo 28. a 29. mája na 10. ročníku Literárneho maratónu vo Verejnej knižnici Jána Bocatia v Košiciach, kde sa jeho diela čítali nepretržite 24 hodín.

Najnovšie sa čitatelia môžu oboznámiť s románmi Hlas a Krv svätého Januária. Hlas je prvá časť trojdielneho románového cyklu s názvom Urazení (1947). Už z predslovu sa dozvedáme, že hlavnou postavou je Péter Garren. Jeho ambíciou je napísať pravdu, o jej uchopenie sa snaží z pozície spisovateľa žijúceho v Paríži a vyhnanca z mesta, ktoré obsadili cudzinci. Tak ako sú Máraiove knihy dôkazom autentickosti myslenia, jeho pohnutý život je zárukou autentickosti zážitkov. V románe sa stierajú hranice medzi beletriou a autobiografickosťou. Spisovateľ nie je totožný s rozprávačom Garrenom, ale skrýva sa za ním, presnejšie, pozerá sa poza plece na svojho čitateľa, aby si zachoval autonómnosť. Román Hlas pozostáva zo štyroch celkov: Hlas, Večierok, Kvetinové sanatórium a Premena. V postupnosti zachytávajú zrod a podmaňujúce pôsobenie fašizmu, ako aj jeho vplyv na myslenie, cítenie, vôľu a konanie ľudí. Garren sa snaží odhaliť hybnú silu ideológie, ale keď zistí, že ide o podvod, stavia sa do pozície ochrancu, bráni prežité, zašlé, obnosené životné formy, pretože niekto chce všetko, čo je podmienkou ľudského spolunažívania, poprieť. Márai usporiadal svojich päť románov ku koncu života do jedného cyklu s názvom Dielo Garrenovcov, ktorého prvou časťou je práve Hlas. Cyklus sa v maďarskej odbornej literatúre zvykne prirovnávať ku generačnému románu Buddenbrookovci z pera Thomasa Manna, pretože rovnako zachytáva širokospektrálny obraz súdobej spoločnosti a rozpad meštianskej kultúry. Ďalší román, s ktorým sa môžete najnovšie oboznámiť, je Krv svätého Januária. Autor ho napísal a vydal v emigrácii v roku 1965. Síce nás upozorňuje, že postavy v románe sú výtvormi jeho predstavivosti a nezobrazujú živé osoby, ale výrazné autobiografické črty sú nepopierateľné. Po personálnom rozprávačovi v Hlase sa v Krvi svätého Januária pohráva s rôznymi naráciami a uhlami pohľadu. Na začiatku nás vševedúci rozprávač uvedie do prostredia obyvateľov Possilipa zmietaného komunizmom, chudobou, cirkvou a poverami, kam prichádzajú dvaja emigranti – muž a žena z východnej Európy. Medzi Talianmi sa rozšíri informácia, že ,,učený pán” chce spasiť svet. Neskôr sa dozvedáme o jeho samovražde a v rámci vyšetrovacieho procesu vedeného kvestorom si môžeme vypočuť verzie tajného agenta, kňaza a manželky. Z ich rozprávania získame viacrozmerný obraz o osobnosti emigranta – samovraha a popritom sa nám črtajú rôzne stratégie interpretácie tej istej udalosti. Márai v obidvoch dielach, ale aj v celej svojej tvorbe píše s pocitom morálnej zodpovednosti, no bez lacného moralizovania. Zastáva jednoznačný postoj – intelektuálny alibizmus, ktorý umožňuje spoznať svet len relatívne, je mu vzdialený. V mene humanizmu sa v Hlase jednoznačne postaví proti fašizmu a v Krvi svätého Januária zase proti komunizmu. Ako vraví jedna z jeho postáv, najlepší obraz danej doby vie podať práve spisovateľ, je to dokonca jeho povinnosťou. Verí v literatúru a silu písaného slova, podľa neho je možné jedinou vetou hlboko a trvácne zapôsobiť na spoločenstvo. Zážitok z čítania Máraiovho diela pramení zo sledovania zrodu myšlienky, ktorá na pozadí pomerne jednoduchej dejovej línie vytvára dramatický oblúk a silné napätie živené vášňou z myslenia. Čitateľ nie je konfrontovaný len s hotovými sentenciami, ktoré by sa dali vytesať do kameňa ako lacné návody na život. Spôsob rozvíjania myšlienky pripomína podzemný potok. Kdesi vyviera a pridružením ďalších prameňov sa stále viac rozširuje a prehlbuje svoje koryto. Tok prúdi v jednom smere a hoci sa miestami na chvíľu stratí pred naším zrakom, následne sa objaví s ešte väčšou intenzitou. Rýchlosť prúdu nás unáša so sebou, pričom nemusíme vedieť plávať, i napriek tomu zostaneme na povrchu. Márai je svetový autor nielen z hľadiska jeho spisovateľských kvalít, ale aj z hľadiska jeho názorov na svet. Venoval sa témam, ako kultúra a nekultúrnosť, európanstvo, etika, národ, identita, jazyk… Zaujímal sa o veľké dejinné udalosti a procesy, ktoré dokázal pretaviť do osudov ,,malých ľudí”. Poskytuje obraz osobných dejín zmietaných veľkými dejinami, podáva fascinujúce vysvetlenie javov, ktoré nenájdeme v učebniciach histórie, pretože popri štatisticky merateľných a preukázateľných hodnotách používaných pri opise určitého obdobia sa sústreďuje na hlbšie pohnútky spoločnosti. Autor nielenže sleduje ducha doby, ale dokáže ho zhmotniť prostredníctvom viet. Čitateľ tak nemá pocit, že sa hovorí o niečom vzdialenom a nepochopiteľnom, ale otvárajú sa mu nové obzory v myslení. Máraiove diela prijímame za svoje, pretože jeho pohľad je nám blízky, veď ako sám hovorí, všetci Európania patria do jednej veľkej rodiny. Jeho slová sa nás dotýkajú a pomáhajú utvoriť nielen spoločenskú, ale aj osobnú pamäť. Ak sme aj nemali šťastie na príbeh skutočného príbuzného – predka, môžeme si prečítať jeho diela. Na základe ich pamäťového materiálu sa tak môžeme vyrovnať s minulosťou, ktorá sa nás osobne netýkala. V čiastkových otázkach s ním nemusíme súhlasiť, ale určite stojí za to pustiť sa s ním do diskusie, pretože tým iba získame.

Margit Garajszki

,,Spôsob rozvíjania myšlienky pripomína podzemný potok. Kdesi vyviera a pridružením ďalších prameňov sa stále viac rozširuje a prehlbuje svoje koryto.”