Hlavné mesto Jána Mathého

(sme.sk; 22/02/2013; Mikuláš Jesenský ; Zaradenie: Kultúra – Vizuálne umenie)

Na severe Košíc vyrástlo v šesťdesiatych rokoch jedno z prvých povojnových sídlisk. Komunisti ho pomenovali Mier. Demokrati po novembri 1989 zamenili Mier za Nádej. Tak nazvali námestie, ktorému dominuje fontána s monumentálnym súsoším Odpočívajúcej rodiny. Od začiatku tohto roka nesie námestie meno jeho tvorcu – aj v európskom kontexte výnimočného sochára, ktorý sa uznania dočkal až na sklonku života, Jána Mathého. Súsošie, ktoré obsahuje autorovo posolstvo dobra a nádeje, vytvoril pred takmer päťdesiatimi rokmi.

“Neviem, či by mu to bolo po vôli,” rozmýšľa majstrova manželka Eva. “Jano bol nesmierne skromný. Nikdy sa nikomu nevnucoval, netúžil po zásluhách, väčšinu života prežil sám vo svojom ateliéri. Asi musel zomrieť, aby si ho ľudia začali vážiť.”

Slávnostné premenovanie námestia síce zaradili organizátori do otváracieho ceremoniálu Košice –Európske hlavné mesto kultúry, no v celoročnom kalendári kultúrnych podujatí, ktorými sa mesto chce prezentovať dovnútra i navonok, sme meno Mathé hľadali zbytočne.

Hľadanie

Aj keď diela čerstvého absolventa Akadémie výtvarných umení v Prahe vystavovali začiatkom 50. rokov v Berlíne, Moskve, Varšave či Budapešti a kupovali ich najvýznamnejšie galérie v Československu, Ján Mathé sa dožil prvej samostatnej výstavy v roku 1984 v Bratislave. Mal 62 rokov.

O rok neskôr plánovanú reprízu v rodných Košiciach, kde prvý povojnový sochár z východného Slovenska s akademickým vzdelaním žil a tvoril, vedenie Východoslovenskej galérie odmietlo. Mal už dokonca pripravený aj katalóg. Musel čakať ďalšie dva roky.

Ján Mathé sa programovo odmietal podriadiť nekompromisne nadiktovanej doktríne socialistickému realizmu. Zvolil si vlastnú, ťažšiu cestu hľadania.

“Napriek tomu som nikdy nepočula, že by sa bol sťažoval na kolegov, ktorí žali úspechy, alebo na podmienky, v ktorých tvoril. Nikdy nikomu nič nevyčítal. Dokonca rešpektoval kolegov, ktorí na rozdiel od neho žili z Leninov, Gottwaldov či z monumentálnej budovateľskej a pomníkovej tvorby,” spomína manželka.

Viera

Výtvarné začiatky Jána Mathého sa spájajú s pitevňou.

Jeho otec, pôvodným povolaním baník, bol parádnym, teda osobným kočišom riaditeľa Štátnej nemocnice v Košiciach, neskôr zriadencom prosektúry. Mathéovci, ako väčšina rodín zamestnancov, predovšetkým českých lekárov, ktorí za prvej republiky prišli na východ Slovenska budovať zdravotníctvo, žili priamo v areáli nemocnice. Už tam pričuchol k dielam českých výtvarníkov.

Otec občas zaviedol chlapca, najstaršieho zo štyroch detí, do pitevne. “Robil to veľmi citlivo. Chcel mu ukázať, aký je život krehký. Tam Jano kreslil ľudské telo, študoval anatómiu,” hovorí manželka.

Počas štúdia na Premonštrátskom gymnáziu v Košiciach, ktorého žiakom bol aj spisovateľ Sándor Márai, objavil jeho veľký talent učiteľ kreslenia József Nádaskay, absolvent Vysokej školy výtvarnej a pedagogickej v Budapešti. Zadarmo sa mu venoval aj mimo vyučovania.

Ján Mathé v tom čase vymodeloval prvé práce – Starec, Tragédia, Smútok, Do seba…

“Dostal nielen výborné výtvarné základy, ale osvojil si aj princípy morálky, humanizmu a viery, ktorá ho sprevádzala celý život. Nikdy, za žiadnu cenu sa jej nespreneveril,” vysvetľuje Eva Mathéová.

Pacifista

Po Viedenskej arbitráži v roku 1938 pripadla veľká časť južného Slovenska vrátane Košíc Maďarsku. Čerstvého maturanta Jána Mathého oblečú na jeseň 1943 do uniformy maďarskej armády a po absolvovaní dvojmesačného výcviku ho s jednotkou vyšlú do prvej línie východného frontu na Ukrajine.

Sovieti ich obkľúčili a postrieľali. Ťažké zranenie utrpel aj Ján Mathé.

“Jano sa tváril, že je mŕtvy. Prišiel k nemu ruský vojak, zobral mu zbraň, stiahol z nôh čižmy, pažbou ho ešte udrel do hlavy. Až keď streľba utíchla a zistil, že okolo už nikto nie je, zbadal vedľa seba mŕtveho spolužiaka. Ešte mu stihol z vrecka vybrať jeho preukaz. Odovzdal ho rodičom.”

Za odvahu mu udelili vyznamenanie “Vitéz”.

Len čo sa mu stihli v Győri zhojiť rany, rozhodol sa dezertovať. Spolu so skupinkou maďarských vojakov prešli cez Rakúsko až do Pockingu pri nemeckých hraniciach. Mesto už mali v rukách Američania. Hrôzostrašná vojna sa skončila.

Hneď po návrate do Košíc modeluje kompozíciu Hrôzy vojny.

“Ešte pred pár rokmi ho prenasledovali ťažké sny, nechápal, ako sa môžu ľudia vo vojne navzájom vraždiť. Stal sa z neho pacifista, odporca akéhokoľvek násilia. Aj keď bol celý život bojovník, stále bojoval za niečo, nie proti čomusi.”

Vzbura

Na jeseň v štyridsiatom piatom prvýkrát po vojne otvárali svoje brány pražské vysoké školy. Ján Mathé bez váhania cestuje za svojím snom – Akadémiou výtvarných umení. Prijímačky však zmeškal.

Nad chlapcom v jednoduchom obleku, ktorý mu mama ušila z vojenskej uniformy, sa zľutoval vrátnik.

“Zohnal mu hlinu a akéhosi človeka, ktorého mal modelovať. Jano na tom pracoval dva dni. Vrátnik bol nadšený. Kamsi zavolal, prišiel nejaký pán, poobzeral model a povedal. Tak teba si beriem. Bol to profesor Otakar Španiel. Využil svoje právo prijať jedného študenta mimo prijímačiek.”

Študent Mathé sa stal obľúbencom, dokonca aj pobočníkom významného českého sochára, rezbára a medailéra, žiaka Josefa Václava Myslbeka na pražskej akadémii a Alexandra Charpantiera v Paríži.

“Jana mal veľmi rád. Ako frankofil dokonca zmenil aj jeho meno. V rodnom liste má v priezvisku dĺžeň aj na ‘a’, on ho zrušil. Vraj Mathé znie lepšie po francúzsky. Tak mu napísali meno aj na diplom,” usmieva sa sochárova manželka.

Po komunistickom prevrate vo februári 1948 robí režim čistky na vysokých školách. Obeťou sa má stať aj profesor Otakar Španiel. Ján Mathé neváha, burcuje kolegov, organizuje protest. Akčnému výboru zabránia študenti sediaci pred učebňou odísť. Ich profesor je zachránený. Len nakrátko. Po promóciách v roku 1950 aj tak dostane výpoveď.

Rodina

Päťročný pobyt v Prahe formuje mladého sochára aj duchovne.

Popri štúdiu sa stáva členom katolíckeho krúžku Rodina. Jeho “mamou” je profesorka dejín umenia Růžena Vacková, “otcom” významný teológ, historik umenia a filozof Josef Zvěřina.

“Boli jeho duchovnými rodičmi. A Jano bol ich výborným synom,” vysvetľuje Eva Mathéová. “Uvedomil si, že rovnako ako katolícky krúžok aj rodina by mala byť otvorená, nie uzavretá do seba, mala by dávať aj iným ľuďom silu, vieru, nádej.”

Růženu Vackovú odsúdili v roku 1952 v politickom procese Mádr a spol. za “vyzvedačstvo a vlastizradu” na 22 rokov väzenia, v ktorom strávila skoro 16 rokov. V tom istom roku za ten istý “zločin” vymerali Josefovi Zvěřinovi rovnaký trest. Prepustili ho v roku 1965. Obaja boli medzi prvými signatármi Charty 77.

Keď sa Mathé dozvedel, že komunistický režim posadil týchto skvelých ľudí, jeho rodičov, za mreže, ešte viac sa v ňom utvrdil názor, že musí ísť vlastnou cestou, cestou slobody ducha, keď sa nechce spreneveriť vlastnému presvedčeniu.

“V Košiciach sa Jano zoznámil s maliarom Júliusom Jakobym, predstaviteľom košickej moderny – priamym, rovným chlapom, ktorý celý život odolával nátlaku ideológov umenia, aby sa prispôsobil a začal maľovať v duchu socialistického realizmu. Boli priateľmi až do smrti, išiel v jeho šľapajach a nedal sa zlákať na pohodlnejšiu cestu.”

Kočikáreň

Ján Mathé sa v 60. a 70. rokoch ešte vášnivejšie pohrúžil do voľnej tvorby. A hoci nikdy nebol v komunistickej strane a jeho viera v Boha či neochota podieľať sa na budovaní socializmu boli známe, dostával veľké zákazky na monumentálne sochy či súsošia v exteriéroch novobudovaných sídlisk a budov.

Dodnes zdobia jeho často surrealistické diela obytné súbory na Severe, Terase, na sídlisku Nad jazerom. Skvelé súsošie Stojaca rodina na Považskej ulici, Vzlet pred budovou školy v Seni, Odpočívajúca rodina na Mieri, Češúca sa pred Poliklinikou Sever alebo Biomorfná hmota, Rozlet či Klíčenie sú ukážkou moderny, ktorá vo voľnom priestore nemá na Slovensku obdobu.

“V čase mohutnej výstavby Košíc musel investor dať dve percentá z celkovej investície na umenie. Jano žil vďaka svojim priateľom, spolužiakom z gymnázia – architektom, ktorí rozpoznali jeho umelecké a ľudské kvality. Práve tam, v úzkej spolupráci s architektmi, je začiatok košického špecifika – moderného exteriérového výtvarného umenia,” hovorí Mathéová. “Oni to už nejako na ideologickej komisii, ktorá projekty schvaľovala, obhájili. Nebyť ich, dodnes by boli jeho sochy v podobe modelov uzavreté v ateliéri.”

Mathéovci sa vzali v lete v roku 1959. Architekt Ján Gabríni v tom čase projektoval viacpodlažné obytné domy na Sídlisku I pri štátnej nemocnici. V suteréne jedného z nich, v takzvanej kočikárni, vytvoril na Pasteurovej ulici priestor pre sochársky ateliér prepojený s jednou izbou a umývadlom.

Ján Mathé väčšinu nosných diel vytvoril práve tam. Medzi inými aj Češúcu sa. Manželia žili v bytíku sedem rokov.

“Mala som dlhé vlasy. Keď som si ich umývala v tom umývadle a rozčesávala, Jano sa nevedel vynadívať. Smiali sme sa – keby sme mali kúpeľňu, nikdy by Češúca sa nevznikla!”

Plod života (tvojho)

Jedným z vrcholných diel Jána Mathého je Plod života.

Evidentnú, priam provokatívnu analógiu s kresťanskou Madonou, neprehliadnuteľnú, takmer dvojmetrovú bronzovú sochu na travertínovom podstavci, osadili v roku 1976, teda v časoch najtvrdšej normalizácie, na sídlisku Nad jazerom.

“… Marii značí křivka v podobě C – křivka známá z naklonění středověkých Madon, mateřského, něžného, chránícího, Zde je to křivka vpravdě mateřská, v jejimž lůně je plod – koule, zárodek, počátek nového kosmu. Není to obraz, jsou to základní pra-formy, mariologický princip vyslovený v sošné hmotě. Jiná plastika by se mezi mnohapatrové paneláky ani nehodila. Tak tam stojí něco mariánsky základního, podstatného – jako zaslíbení a naděje,” vyzdvihol význam diela Josef Zvěřina v práci Teologie agapé.

“Zaslúžil sa o to architekt Michal Baník. Čo je zlé na zrode života? Veď rodina ja základná bunka socializmu! A bolo to!”

Socha po viac ako tridsiatich piatich rokoch zarástla stromami, ktoré ju dokonale ukryli. Akýsi milovník umenia si ju už aj pripravil na transport.

“V poslednej chvíli ju zachránil kunsthistorik Gabriel Kladek. Rovnako Češúcu sa. Tú dokonca navŕtali, aby zistili, z akého je materiálu! Pán Kladek uložil Plod života v depozite. Už sme našli preň aj vhodné miesto. Bude tam, kam patrí – pri kaplnke svätého Michala.”

Nehoda

V lete 1967 sa manželia Mathéovci chystali na cestu do Rumunska. Sochár celú noc pred cestou pracoval, manželka ráno balila veci do dodávky Škoda Tudor.

“Bola to moja chyba…,” vyčíta si dodnes Eva Mathéová. “Mali sme sa v Budapešti stretnúť so známymi z Anglicka a spoločne pokračovať do Rumunska. Čas nás tlačil. Chudák Jano ešte ráno na poslednú chvíľu menil koleso.”

 Cestou koleso odpadlo. Dostali sa do protismeru a vrazili do stromu.

 V Miškolci ťažko zranenému vodičovi robili trepanáciu lebky. Niekoľko týždňov bol v kóme, bojoval o život.

Keď prišiel k vedomiu, nevedel rozprávať, bol ochrnutý. Všetko sa musel učiť od začiatku. Len vďaka nesmiernej trpezlivosti a nasadeniu manželky Evy sa dostal z najhoršieho.

“Každý ho odpísal,” hovorí životná družka, povolaním lekárka. “To bolo šťastie v nešťastí. Mal pokoj, robil si svoje veci. Aj prácou sa liečil. Navyše jeho umelecký vývoj šiel ešte ďalej.”

Henry Moore

August 1968. Ďalšia tragédia. Československo obsadili vojská Varšavskej zmluvy.

O mesiac neskôr dostal Ján Mathé zásielku so známkami s portrétom britskej kráľovnej. V obálke bol katalóg z výstavy svetoznámeho britského sochára Henryho Moora v Tate Gallery. A na katalógu rukou napísaný text: “Pre Jana Mathého so želaním všetkého najlepšieho…,” a podpis autora.

“Udržiavali kontakt. Henry Moore mu aspoň takýmto spôsobom chcel vliať novú silu a optimizmus.”

S Moorom sa Mathé s manželkou prvýkrát osobne stretli v jeho sídle pri Londýne v roku 1977.

“Práve mal v ateliéroch amerických kunsthistorikov, ktorí pripravovali jeho výstavu v Spojených štátoch. Nechal ich tak a venoval sa nám. Mohli sme chodiť po ateliéroch, pozrieť si jeho diela. Bol to nesmierne skromný a pokorný človek. Ako môj muž. Možno preto si rozumeli.

Aký vplyv mala návšteva na tvorbu košického sochára? “Nemyslím si, že by ho Jano kopíroval. Mám však pocit, že mu ešte viac rozprestrela krídla, ešte viac sa uvoľnil.”

Ján Mathé sa do Anglicka symbolicky vráti po 36 rokoch. V apríli otvoria v Londýne výstavu jeho diel.

Čím je pre vás Ján Mathé?

Katarína Bajcurová, historička umenia

 Ako historička umenia som sa s Jánom Mathém a jeho tvorbou stretla viackrát; intenzívne naposledy pri príležitosti výstavy Slovenské vizuálne umenie 1970 – 1985 v Slovenskej národnej galérii pred desiatimi rokmi, kde sme vtedy vystavili väčšiu kolekciu autorových prác z jeho ateliéru. Vždy ma na ňom udivovalo, ako dokázal v košickom “ústraní” dospieť k sústredenej abstraktnej forme, k absolútnemu tvaru i k primárnym nefiguratívnym znakom sakrálnej a meditatívnej významovosti, ako dokázal skromne, neokázalo, s ľudskou a tvorivou pokorou, ale presvedčene trvať na tomto svojom názore, ktorý bol cudzí vtedajším predstavám o “socialisticky angažovanom” umení. Že ho osobne ani umelecky nezlomila doba, ťažká autohavária a jej následky. Pravdaže by som chcela spomenúť aj pani Evu Mathé, ktorá mu bola jeho celoživotnou oporou a obetavo pri ňom stála až do konca.

Dušan Zahoranský, sochár

Pána Mathého som osobne poznal už v jeho pokročilejšom veku. Zoznámil som sa s ním až ako čerstvý absolvent Bratislavskej akadémie na príjemnej ateliérovej návšteve s Petrom Scerankom, Vladom Beskidom, Jurajom Bartuszom a mladými sochármi Mariánom Grolmusom a Petrom Krúpom. Dávno predtým som však jeho prácu poznal. Vyrastal som na košických sídliskách a jeho kultivované a sochársky dômyselné kompozície vo verejnom priestore boli ovlažujúcou oázou foriem a znakov v inak tupej normalizačnej šedi. Súsošie Odpočívajúca rodina na bývalom Námestí mieru, ktoré už nesie jeho meno, je podľa mňa porovnateľné s dielami Henryho Moora či Osipa Zadkina. Jeho Stojaca rodina IV v Zuzkinom parku je ďalšie umelecké dielo európskej úrovne. To, ako sa podarilo architektom a Mathému vniesť do ináč monotónnej sídliskovej zástavby výrazný humanistický akcent, sa v porevolučnom slovenskom stavebníctve, bohužiaľ, už nikdy nezopakovalo. Vyrastať bez týchto vydarených sôch vo verejnom priestore by bolo ako vyrastať v domnienke, že všetky farby okolo mňa sú “čierna” a “biela”.

Jozef Jankovič, sochár

Vždy som obdivoval jeho výtvarnú a osobnú integritu, ktorú preukázal najmä počas tzv. normalizácie. Zároveň jeho nezlomná vôľa pokračovať v sochárskej tvorbe aj po nešťastnom úraze mi pomohla pri prekonávaní mojich podobných zdravotných problémov.

Juraj Bartusz, sochár

Jano Mathé bol pre mňa mimoriadne vzácny človek, priateľ na celý život, ktorému vďačím za nesmierne veľa. V jeho ateliéri sme viedli nekonečné rozhovory. Obaja sme absolvovali Akadémiu výtvarných umení v Prahe, on však o desať rokov skôr. Jano cieľavedome budoval svoju tvorbu, dospel vo svojom diele k vzácnej skratke, vytvoril si svoj vlastný štýl, čo sa nepodarí každému umelcovi. Spomínam na naše priateľstvo s láskou. On bol prvý, kto ma zoznámil s veľkými košickými výtvarníkmi, napríklad s Jasuschom, s Jakobym, s Exkerdtom a ďalšími umelcami, s mestom, ktoré mám tak rád. Ďakujem aj jeho manželke Eve, zázračnej žene, ktorá ho doslova dokázala vzkriesiť z mŕtvych. Aj vďaka nej sme mohli zotrvať spolu ešte zopár desaťročí.

Ľubica Belohradská, výtvarná kritička

Tento umelec svojou generačnou zakotvenosťou a klasickým školením mal predznamenanú viac-menej realistickú výtvarnú orientáciu, navyše zaťaženú službou dobovému spoločenskému ideálu, ktorý bol od začiatku 50. rokov uplynulého storočia presadzovaný politickými prostriedkami aj normatívnym estetickým kánonom. Ján Mathé v súlade s výnimočnou osobnostnou integritou dokázal čeliť dobovým tlakom, ustrážil si nezávislosť ducha, napájanú zo zdrojov kresťanského idealistického svetonázoru. Po roku 1967 prekonával zdĺhavou rehabilitáciou následky takmer smrteľného úrazu. Redukoval slovnú komunikáciu s vonkajším svetom a všetku znovunadobudnutú vitálnu energiu vkladal do svojich sôch. Pre Mathého umelecký vývin je príznačné, že v názorovom pohybe 60. rokov bol otvorený podnetom európskeho sochárstva. Súčasne si dokázal ponechať vlastný výrazový aparát, ktorý rozvíjal v súlade s umeleckým cítením a myšlienkovým ustrojením. Dopracoval sa k svojskej tvarovej štylizácii, zdôrazňujúcej vertikalitu proporcií a významovo hierarchizované dominanty ľudskej figúry, menovite hlavy. Takouto štylistikou realizoval mnohé diela, ktoré dotvárajú verejný priestor jeho rodného mesta. Mathého sochy prevzali funkciu spoluvytvárania košického genia loci… V dielach posledných dvoch dekád tvorivého života zaplnil Mathé názorovú medzeru slovenského sochárstva, ktorú o čosi skôr zadefinoval Rudolf Uher svojimi abstraktne geometrickými architektonizovanými sochami. Inšpiračným impulzom v Mathého tvorivom procese sa stal dialóg umelca so samotnou matériou, s kameňom, z ktorého vydobýjal tvar priamym zásahom sochárskeho nástroja bez sprostredkujúceho medzičlánku – prípravného modelu… Moje zoznámenie so sochárom spadá do polovice 60. rokov, keď som navštívila jeho prízemný ateliér na Pasteurovej ulici. Zážitok zostane nezabudnuteľný nielen vďaka dvom mačkám, ktoré kraľovali ateliéru, žiarlivo sledujúc každý pohyb neznámej votrelkyne, ale aj zásluhou hudobnej kulisy počas mojej návštevy. Bol ňou gregoriánsky chorál, ktorý sa šíril do priestoru z hostiteľovej gramoplatne. Latinský spev nízkych hlasov bol svojráznym nahliadnutím do vnútra umelcovej duše.

Rudolf Sikora, sochár

Priznám sa, o Jánovi Mathém som toho veľa nevedel. Sem-tam som niečo čítal od Ľuby Belohradskej, niečo od Radislava Matuštíka. Nebol v tom generačný problém, alebo pohľad “bratislavocentristu”. Dlho to bolo jednoduché “mlčanie doby”. Keď mi kunsthistorik Tomi Štrauss pred vyše štyridsiatimi rokmi odkryl košickú avantgardu, pochopil som, že dejiny vizuálneho umenie na Slovensku sa vyvíjali aj ináč, ako sme sa učili… Neskôr som sa spoznal so sochárom Jurom Bartuszom a jeho manželkou Máriou. A znovu som pochopil, že citliví, tvoriví a mysliaci ľudia nežijú len v Bratislave. Po revolúcii som štrnásť rokov pôsobil na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Keďže na Fakulte výtvarných umení Technickej univerzity v Košiciach potrebovali garanta, nezaváhal som ani chvíľu. Opustil som bratislavskú školu a objavil nových talentovaných študentov v Košiciach. A potom som v Košiciach, paradoxne, aj na podnet Bratislavčana Richarda Gregora, objavil sochára akoby z iného sveta, keď sme spolu aj s Ďurom Bartuszom a s inými výtvarníkmi vtiahli do ateliéru Jána Mathého. Čakal nás v ňom Dobrý Človek! Aj keď som bol v jeho ateliéri prvýkrát a nemuselo mi byť hneď všetko jasné, žasol som nad originálnosťou a urputnosťou hľadania jeho majiteľa. Boli tam sochy, makety a fotografie diel od 50. rokov po súčasnosť. Jozef Jankovič inicioval v roku 1998 výstavu Jána Mathého v Slovenskej národnej galérii. Radislav Matuštík sa na tejto výstave rozhodol napísať monografiu. A tá sa začína slovami: Touto publikáciou zaraďujeme Jána Mathého do vývinu slovenského i európskeho sochárstva…

Anton Čierny, sochár

Pred časom som sa zúčastnil výstavy Ján Mathé – Hľadač dobra & Pocty pre Jána Mathého a to nielen z dôvodu podporiť kolegu sochára, ale hlavne z dôvodu jeho humanisticky zameranej tvorby, ktorá má v sebe zvláštny pokoj. V mojej pocte, v práci s názvom Medzi Jadrom a Klíčením, čo bol vlastne krátky dobový dokument o meste Košice z čias sochárovho aktívneho pôsobenia, som použil názvy jeho diel, aby som vytvoril určitú formu vzájomnej kontinuity.

Mikuláš Jesenský