Juraj Jakubisko dnes oslavuje 75. narodeniny

(hnonline.sk; 30/04/2013; tasr ; Zaradenie: HNstyle)

V roku 2012 sa stal zrejme najstarším pacientom, ktorému v Česku lekári dali nové srdce.

Ako režisér sa vždy vyznačoval aj výrazným výtvarným cítením, ktoré je prítomné vo všetkých jeho filmoch a tvorí jednu zo základných charakteristík jeho filmovej tvorby. Jednou z kľúčových osobností projektu Košice 2013 – EHMK bol aj Juraj Jakubisko, predstavil sa v marci nielen cez svoje filmy, ale aj výtvarnou tvorbou. Filmový festival Jakubiskove dni sa začal netradične vernisážou výtvarných diel tohto významného slovenského filmového režiséra v košickej galérii Vojtecha Löfflera. Jakubisko tam vystavoval tridsiatku svojich diel – cyklus serigrafií, autorské filmové plagáty a olejomaľby. Pri tejto príležitosti mu primátor Košíc Richard Raši odovzdal Plaketu mesta Košice. Historickým veľkofilmom Bathory, najdrahším filmovým projektom v strednej Európe, sa začala filmová časť festivalu.

Svoje plány na natáčanie dvojdielneho veľkofilmu pod názvom Slovanská epopeja predstavil 24. júna 2011. Výpravný historický film sa venuje starovekému slovanskému spoločenstvu v Európe. Odohráva sa v 9. storočí nášho letopočtu, v dobe tvrdej, temnej a tajomnej, plnej bojov o moc, vojen, krutosti a masovej migrácie, ale zároveň v dobe, keď sa formovali základy tej Európy, v ktorej dnes žijeme. Zlomovým momentom filmu je historická udalosť obrovského významu, ktorá poznamenala vývoj tejto časti sveta od tej doby až doteraz – príchod vierozvestov Cyrila a Metoda a počiatky kresťanstva na tomto rozsiahlom území. Význam filmu je o to väčší, že v roku 2013 oslávi celá Európa 1150. výročie príchodu týchto vierozvestov na naše územie.

Juraj Jakubisko sa narodil 30. apríla 1938 vo východoslovenskej obci Kojšov. V roku 1957 absolvoval štúdium fotografie na Strednej umelecko-priemyslovej škole v Bratislave a v rokoch 1959-1966 študoval v Čechách na pražskej FAMU. Po absolutóriu režijne debutoval filmom Kristove roky (1967). Nasledovali filmy Zbehovia a pútnici (1968), Vtáčkovia, siroty a blázni (1969) a v roku 1970 Jakubisko pracoval na filme Do videnia v pekle, priatelia, ktorý však mohol dokončiť až o 20 rokov neskôr.

Po roku 1970 točil iba dokumentárne filmy a až v roku 1979 sa mohol vrátiť k réžii hraných filmov. Jeho film Postav dom, zasaď strom (1979), ktorý nakrútil po niekoľkoročnej odmlke bol majstrovským dielom. Nasledovala komédia Nevera po slovensky (1980). V roku 1983 mali premiéru dve časti filmu Tisícročná včela, adaptácia románu Petra Jaroša, ktorá je považovaná za jedno z jeho najlepších diel a slovenskej kinematografie vôbec.

Potom sa Jakubisko vnoril do sveta detského filmu (Perinbaba, 1985, Pehavý Max a strašidlá, 1987) a dopadlo to nad očakávanie dobre. Hlavne Perinbaba, v hlavnej úlohe s herečkou Giuliettou Masina, považujú za jednu z najkrajších slovenských filmových rozprávok. Predrevolučné obdobie uzavrel film Sedím na konári a je mi dobre (1989) v jednej z hlavných úloh s Bolkom Polívkom.

V roku 1990 natočil pre televíziu film Takmer ružový príbeh, dokončil a uviedol do kín tragikomédiu Do videnia v pekle, priatelia a začal pracovať na filme Lepšie je byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý, ktorý mal premiéru v roku 1992. Z roku 1997 je film Nejasná správa o konci sveta a z roku 2004 film Post Coitum (2004) v hlavnej úlohe s talianskym hercom Francom Nerom.

Jeho ostatným veľmi úspešným projektom je film Bathory, historický veľkofilm o čachtickej panej, ktorá sa podľa legendy kúpala v krvi panien a ktorú prezentujú ako najväčšiu vrahyňu všetkých čias. Film vo svetovej premiére uviedli na Medzinárodnom filmovom festivale v českých Karlových Varoch v roku 2008. Slovenská speváčka Katarína Knechtová k filmu naspievala hit Můj Bože, ktorý sa stal najhranejšou skladbou na Slovensku v roku 2008. K spolupráci si ju pozval režisér Juraj Jakubisko.

Na premietanie dokumentov o živote Ondreja Nepelu 26. apríla 2011 prišla aj jeho trénerka Hilda Múdra. Jedným z filmov v rámci tohto podujatia bol aj dokument od režiséra Juraja Jakubiska s názvom Ondrej Nepela, s ktorým sa režisér poznal ešte pred nakrúcaním dokumentu.

Za svoju tvorbu získal Juraj Jakubisko množstvo domácich i zahraničných ocenení. Získal napríklad cenu československej kritiky za najlepší československý film roku 1967. V júni 2002 si prevzal cenu Zlatá kamera, ktorú tradične udeľujú osobnostiam domácej i zahraničnej kinematografie za podiel na rozvoji filmového umenia na festivale Art Film v Trenčianskych Tepliciach. Od januára 2003 je Juraj Jakubisko nositeľom najvyššieho štátneho vyznamenania Pribinov kríž II. triedy za zásluhy v oblasti slovenskej kinematografie.

Jeho filmy ocenili aj na Grand Prix Unicef a na MFF v ruskej Moskve a na MFF v českých Karlových Varoch. Výročnú cenu Českej filmovej a televíznej akadémie Český lev mu udelili 1. marca 2003. Sošku leva získal za dlhodobý umelecký prínos pre český film. Českého leva získal aj v roku 2008 za divácky najúspešnejší film Bathory a tiež za výtvarný počin filmu Bathory. Dňa 9. júna 2009 si prevzal Cenu Elsy Morante pre zahraničného režiséra. Za účasti talianskej veľvyslankyne na Slovensku Brunelly Borzi Cornacchia mu ju odovzdala Teresa Triscani, riaditeľka Talianskeho kultúrneho inštitútu v Bratislave. Juraj Jakubisko je známy dlhoročnou spoluprácou s talianskou kinematografiou a jej predstaviteľmi, aj preto si vyslúžil pomenovanie “slovenský Fellini”, čo považuje za poctu.

Ako režisér spolupracuje vo veľkej miere aj s divadlom. V Slovenskom národnom divadle (SND) v Bratislave sa konala 7. novembra 2008 premiéra našej národnej opery – Suchoňovho Svätopluka. Nové naštudovanie pod vedením filmového režiséra Juraja Jakubiska slávilo úspech.

Od začiatku 90. rokov 20. storočia žije Juraj Jakubisko spolu s manželkou, herečkou a producentkou Deanou Horváthovou a rodinou v českej metropole Prahe. V roku 2012 sa stal zrejme najstarším pacientom, ktorému v Česku lekári dali nové srdce.