Poviedka na víkend: Kráľovský MTB maratón

foto: T. Koprovič

MTB maratón je cyklistika. Pre mnohých. Pre mňa to bola skúška nervov, svalov, rozumu a vôle. Rozum sa stratil v deň, keď som súhlasil, že sa s kamošom vydáme na päťdesiatkilometrovú trať. Príprava na závod trvala mesiac. Stačila. Na prvých päť kilákov.

Sobota. Pod mrakom. Vstával som o piatej. O tri hodiny sme parkovali v obci Granč-Petrovce. Chceli sme byť čo najlepšie pripravení, preto sme sa pred začiatkom pretekov plánovali vyprázdniť. S toaletami bol však problém. Pre viac než päťsto pretekárov nachystali dva záchody. Stáli sme v koridore a čakali. Náš pôvodný plán poriadne sa rozjazdiť sa scvrkol na čím skôr sa prichystať a dostaviť na štart.

Štartovacie pole sa hemžilo cyklistami ako stádo kráv. S kamarátom sme si zrazili päste.

„Ideme na to, kámo,“ Maťo.

„Jasné, drž sa.“

„Pripraviť!“ zakričal rozhodca a potom vypálil z pištole.

Chvíľu sme čakali, kým sme konečne vysadli na bicykle. Hneď sme z nich aj zoskakovali. Jazdci pred nami sa nestihli pohnúť. Preteky začali naberať na obrátkach. Zaradil som najťažší prevod a šľapal do pedálov. Maťo bol predo mnou a nenápadne sa vzďaľoval. Šiel veľmi rýchlo. Nechápal som, skadiaľ nabral toľko síl. Začali ma predbiehať, hoci som šiel naplno. V stehenných svaloch som cítil svrbenie a bolesť. Premiérovú krízu som okúsil na prvom kilometri a čakal, kým odíde. Krízovou sa ale postupne stala celá trať.

Asi po dvoch kilometroch Maťo odpadol.

Úvodný kopec som s ťažkosťami pokoril. Pri ďalších som – podobne ako väčšina súperov – zosadol z bicykla a tlačil.

Zjazd z úvodného pahorku bol neuveriteľne strmý. Opäť som zosadol a kráčal. Po výjazde z lesa sme naskočili na bicykle a spustili sa k prvej občerstvovacej zóne. Vypil som liter vody, zjedol asi kilo jabĺk a banánov, vrecká si napchal tyčinkami a pokračoval v pretekoch. Strhol ma dav. Pri ďalšom stúpaní som si to rozmyslel. Vrátil som sa a čakal kamaráta. Maťo sa objavil po desiatich minútach. Posielal ma preč. Pred nami bolo najťažšie stúpanie maratónu na Sľubicu, ktorá sa nachádzala vo výške 1118 metrov nad morom.

Na kopcoch som zase kráčal. Po prvých desiatich kilákoch som zhodnotil, že bicykel zatiaľ viac tlačím, než na ňom jazdím. Trvalo mi hodinu, kým som sa dostal z lesa. Na vrchole Sľubice ma vítal kamenný kríž. Nemal som dosť síl na prežehnanie sa, tak som iba zasalutoval. ‚Jak je, Bože?‘

Jazda dolu z najvyššieho bodu pretekov nebola strmá. Bola kolmá! Myslel som si, že je to vtip. Organizátori nás nechali zjazdovať hlbokú studňu. Asi nás nemali radi. Šlo o život. Pozeral som sa na svah. Bol to pohľad do očí smrti. Zosadol som. V strede prudko klesajúceho kopca som znova vyskočil na sedlo a pokúšal sa o nemožné. Brzdy som nepúšťal z rúk. Prešiel som po kameňoch, stratil rovnováhu a spadol. Bicykel sa zniesol na moju hlavu.

„Máš toho už dosť, čo?“ opýtal som sa svojho vozidla.

Po rozume som stratil aj nervy. Zhováral som sa s vlastným bicyklom.

Kde-tu ma predbiehali jazdci. Pred Vojkovcami, v ktorých bola ďalšia občerstvovacia zóna, som stretol skupinku drevorubačov.

„Ty maš aspoň rozum, tamten pred tobu šol jak šaľeny!“ kričal na mňa jeden z nich.

Nechcel som vyzerať ako ignorant, tak som odvetil niečo ako: „Hazublé.“

Ani neviem, čo som mal na mysli. Bol som na dne. Na občerstvovačke vo Vojkovciach ma čakala iba voda. Pil som minerálku a všímal si ženy, ktoré ju čapovali. Áno, stále som bol pri zmysloch.

Pri výstupe na posledný z troch veľkých kopcov sa ku mne pripojil cyklista z Bojníc. Prehodili sme reč.

Počas pretekov som si vytrvalo poprdkával, pchal do seba banány, hroznový cukor a pil vodu. Ak na ďalšej zastávke nebude žiadne jedlo, vypýtam si od jednej z dievčat aspoň pusu, dumal som. Potom mi napadlo, že keď tieto šialené preteky dokončím, opijem sa ako sviňa.

Vodná priekopa na ceste mi omočila vozidlo i nohy. Tenisky sa mi šmýkali z pedálov. Nemohol som zabrať naplno. Ďalšie prudké klesanie. Zoskočil som. Na jednej zo skál sedela fotografka.

„Počkaj! Nefoť ma!“ kričal som. „Chceš momentku? Vysadnem!“

Spustil som sa po svahu a nabral rýchlosť. Všimol som si, že dole pri úpätí hliadkuje záchranná služba s džípom. V strede strmého kopca som natrafil na výmole. Nohy sa zošmykli z pedálov. Celú váhu som preniesol na sedlo a cítil sa ako na chrbte zdivočeného býka v ródeu. Asi stokrát som sa videl na zemi. Rozbitý a dolámaný. Ale nič sa nestalo. Akurát mi výmole a nebezpečná rýchlosť premasírovali zadok.

„Už by ste mali robotu, čo?!“ hulákal som na pripravených záchranárov.

Tí sa iba rehlili a pokývali hlavami. Takého blázna asi ešte nevideli.

Na ďalšom úseku mi službu vypovedali svaly. V lýtkach a stehnách som cítil bolestivé kŕče. Mlel som z posledného.

Do konca ostával posledný kilometer. Na tvári sa mi zjavil úsmev. Začal som sa tešiť priskoro. Zrazu som začul zvonček. Myslel som, že ma niekto predbieha. Ale to zvonil môj bicykel. V prehadzovačkách sa uvoľnili nity a narážali do špíc zadného kolesa. Bol som v keli, iba som to ešte nevedel. Len čo sa uvoľnil posledný nit, prehadzovačku schytila reťaz a silou mojich nôh ju skrkvala ako papier. Dojazdil som.

Ak by som mal popísať všetky nadávky, ktoré som v tej chvíli vychrlil na adresu svojho bicykla, cyklistiky a celého Kráľovského MTB maratónu, stačilo by to na román.

Moja vôľa však bola prisilná. Neotriasla ňou ani nehoda na poslednom kilometri. Vozidlo som si vyložil na rameno a kráčal. Stretal som ľudí. Fotili ma. Pripadal som si trochu hollywoodsky. Až na to, že za mnou neviala americká zástava. Chcel som to mať čím skôr za sebou. Nevládal som. Ten hajzel na mojom pleci vážil asi tonu. Nakoniec sme spoločne prešli cieľom. S tým rozdielom, že som sa na bicykli neviezol ja, ale bicykel sa niesol na mne.

Rozvalil som sa do trávy a poriadne sa vyprdel. Patrila mi predpredposledná priečka. Maťo dorazil o hodinu. Ako predposledný. Mali sme radosť. Usmievali sme sa. Kamoš sa rehlil najmä na mojom bicykli. Všetko nám už bolo jedno. Dokončili sme preteky a to nás v tej chvíli napĺňalo ako láska. Ani pády, kopce, zjazdy či dolámané bicykle nezlomili našu túžbu po zdolaní trate. Bol to skvelý pocit.

Na pódiu už rozdávali tombolové ceny. Polovica pretekárov bola na ceste domov. Šiel som na guľáš. Ostali mi už iba zvyšky. Pri jedení som vytiahol mobil, zavolal mame a napísal kolegyniam esemesku:

Pozrel som sa smrti do očí, ale prežil som.

Ak by sa ma opýtali, či chcem nabudúce skúsiť radšej dvadsaťpäťkilometrovú trať, povedal by som, že idem rovno na stovku. A ešte by som dodal:

„S lepším bicyklom.“

Lukáš Mano