Kronikárka EHMK Kristína Forbat pochádza z Košíc, žije v Hamburgu

(Korzár; 184/2013; 09/08/2013; s.: 4; MIROSLAV SAMBOR ; Zaradenie: pohoda)

CHUTÍ JEJ SLIVOVICA, PO DAŽDI RADA OVONIAVA MESTSKÝ VZDUCH

Keď sa v roku 1986 narodila v Košiciach malá Kristína Forbat a o 3 roky neskôr s rodičmi emigrovala do Nemecka, ani netušila, že sa raz do metropoly východu vráti ako kronikárka rodného mesta. Sympatická, usmievavá mladá žena ešte predtým stihla vyštudovať politické vedy, mediálnu komunikáciu i žurnalistiku v nemeckom Münsteri a francúzskom Lille.

KOŠICE. Neskôr pracovala v rôznych filmových produkčných spoločnostiach v Hamburgu, kde žije ako voľne tvoriaca autorka i prekladateľka. Vďaka programu rezidenčných pobytov K.A.I.R. (Košice Artists in Residence) a štipendiu Nemeckého kultúrneho fóra pre východnú Európu dostala možnosť vrátiť sa na 5 mesiacov do Košíc ako mestská kronikárka Európskeho hlavného mesta kultúry 2013. Prostredníctvom rozhovorov s obyvateľmi mesta – Slovákmi, Nemcami, Maďarmi, Židmi, Rusínmi, Rómami a inými národnosťami, ktoré formovali jeho dejiny, vykresľuje obraz ich života v Košiciach.

V Medzeve sa zaujímala o mantáčtinu

Zaujímavým projektom chce širšej čitateľskej verejnosti predstaviť súčasnú realitu slovenského mesta, ktoré leží na východe Slovenska medzi Poľskom, Ukrajinou a Maďarskom. Cieľom “mestského kronikára” je priblížiť verejnosti spoločné kultúrne dedičstvo Nemcov a ich susedov v regiónoch strednej a východnej Európy, kde spolunažívali, alebo žijú spolu dodnes. Toto dedičstvo má byť sprostredkované širokej verejnosti a má sa zasadiť o vzájomné porozumenie či podporiť interkulturálny dialóg. Štipendium je koncipované dynamicky a udeľované vždy pre rôzne, významné regióny východnej Európy. “Chcem vlastne mojou prácou ukázať aj život menšín v meste, ktoré tu žijú spolu,” predstavuje svoje dielo takmer dokonalou slovenčinou a príjemným nemeckým ráčkovaním svoje dielo Kristína. “Zaujímam sa tiež o košickú židovskú komunitu, súvisí to s tým, že i moja rodina je z jednej strany židovská. Takisto prežila dejiny mesta, ktoré súvisia s deportáciami i holokaustom. Takže, jedna taká moja časť je židovská, ale iná, vďaka tomu, že som žila v Nemecku, je karpatskonemecká. Bola som už aj v Medzeve, kde ma zaujímalo, ako vlastne znie ten ich povestný dialekt, mantáčtina. Záujemci si ju môžu vypočuť na mojom blogu, kam okrem písaného slova, dávam i fotografie či krátke filmy.”

Privykla už na syr, jogurt i chlieb

Kristína už od začiatku apríla dokumentuje to, ako sa mesto mení, samozrejme i aktivity, ktoré sa tu robia. Zameriava sa na osudy jednotlivcov a menšiny, ktoré mali možnosť zažiť niektoré z veľkých transformačných zmien, či už to bol nástup nacizmu, komunizmu, alebo začiatok demokracie. Zozbierané príbehy Košičanov plánuje spojiť v jednom projekte, ktorý by mal práve na osudoch jednotlivcov vykresliť mnohotvárnosť mesta, jeho búrlivú históriu. Chystá dokumentárny film, ktorý chce robiť ešte tento rok spolu s vyslancom nemeckých médií a kultúry v Berlíne. Zachytí osudy ľudí, ktorí prežili politické zmeny v Košiciach, od prvej Československej republiky dodnes. “Je polčas. Dva a pol mesiaca mám za sebou, ostáva mi ešte ďalších dva a pol,” píše Kristína v blogu. “Medzičasom som tu už doma. Najradšej by som zastavila čas – tak dobre sa cítim v mojej staro–novej domovine. Teším sa z pohľadu na tetu v kroji, ktorej vetrom ošľahaná tvár je zarámovaná v šatke. Každý deň predáva v stánku na trhu na Dominikánskom námestí kvetiny… Privykla som si na špeciálnu chuť slovenského údeného syra, smotanový sedliacky jogurt a na mäkký, nesolený chlieb. Bezproblémovo zvládam dokonca aj 60–percentnú slivovicu z domácich sliviek môjho starého otca, ktorú dostanem vždy pred nedeľným obedom… V Košiciach si po daždi privoniam k vzduchu. Vonia úplne inak ako v Hamburgu. Zvláštna atmosféra prichádza s tichom po letnom lejaku, ktorý bleskami dokáže ohlušiť ako padajúce betónové múry po odstrele. Je to pocit pralesa v strede panelákovej kulisy mesta! Na to všetko som si už teraz zvykla a nechcela by som o to prísť. Ostáva mi ešte dva a pol mesiaca. Našťastie.”

MIROSLAV SAMBOR