Melinin dobrý nápad

(Trend; 29/2013,30/2013; 25/07/2013; s.: 14,15; Patrik Garaj ; Zaradenie: Téma – Európske mesto kultúry)

Získanie titulu Európske hlavné mesto kultúry je veľká šanca na zmenu

Ak by sa Detroit nachádzal v Európe, už dávno by dostal titul Európskeho hlavného mesta kultúry (EHMK). Od konca osemdesiatych rokov, keď sa z industriálnej metropoly šírila vlna elektronickej tanečnej hudby, sa v Detroite síce nič kultúrne zásadné nedialo. A mesto sa navyše po ústupe automobilového priemyslu rútilo do úpadku, ktorý zavŕšil minulotýžňový bankrot. Práve tieto atribúty z neho však paradoxne robia ideálneho kandidáta na európsky titul. Napriek tomu, že to názov môže evokovať, EHMK nie je primárne výstavou pamiatok a umeleckých skvostov, ale do veľkej miery nástrojom mestskej obnovy, oživenia či dokonca možnej záchrany.

Ukázať Európu

Keď si Košice v roku 2008 pripli visačku mesta kultúry a rozbehli sa prípravy na veľkolepý rok, mesto vstúpilo do vyše dvadsaťpäťročnej tradície. Začala sa v roku 1983, keď pôvodne herečka a vtedy už ministerka kultúry Grécka Melina Mercouri prišla s nápadom, že Európania by nemuseli spolupracovať len na politickej a ekonomickej úrovni, ale aj v kultúre. Zhmotnením myšlienky sa stalo podujatie Európske mesto kultúry, ktorého prvým dejiskom sa v roku 1985 stali Atény. Odvtedy sa v ročnom kolotoči na piedestáli ocitlo už vyše štyridsať miest.

Počas prvých rokov získavali titul predovšetkým etablované kultúrne metropoly ako Florencia, Berlín či Paríž. Mestá takto nadobudli zvýšenú ročnú pozornosť, a to s cieľom vyzdvihnúť európsku kultúrnu bohatosť a diverzitu. V ustanovujúcom komuniké sa uvádza, že ,,prostredníctvom tohto podujatia sa majú európskej verejnosti sprístupniť kultúrne aspekty mesta, regiónu alebo celej dotyčnej krajiny”. Takéto nastavenie pretrvalo až do roku 1999, keď sa z Európskeho mesta kultúry stalo mesto ,,hlavné”. Výber laureátov sa od krajín presunul pod kuratelu únie a počet ovenčených miest v jednom roku sa neskôr zvýšil na minimálne dve. Do programu začali postupne prenikať aj zástupcovia bývalého východného bloku a nových členských štátov únie.

Pomoc kultúrou

Prelom milénia priniesol do európskej iniciatívy aj oveľa zásadnejšiu zmenu. Mestá si postupne začali uvedomovať a tiež vyhodnocovať pozitívne dôsledky, ktoré plynuli zo získania titulu. Netýkali sa len počtu turistov, ktorí počas slávnostného roku do mesta prišli. Prejavovali sa aj ekonomické, infraštruktúrne či sociálne efekty dlhodobejšieho charakteru. Štúdia iniciovaná Európskou komisiou v roku 2004 ukázala, že titul EHMK môže pôsobiť nielen ako impulz kultúrneho rozvoja, ale aj ako katalyzátor transformácie celého mesta.

Toto zistenie viedlo k zmene nastavenia európskeho projektu. Fakt, že titul môže byť motorom pozitívneho posunu, vyústil do presmerovania pozornosti od známych destinácií na mestá, ktoré mali istý nedostatok, skrytý potenciál alebo žili v tieni veľkých hlavných miest. Program vystavovania kultúrneho bohatstva sa zmenil na cielené vytváranie novej kultúry. A to nielen prejavov v podobe umenia, ale predovšetkým kultúry v širšom zmysle slova ako vyššej kvality života. Primárnym účelom kandidatúry o titul EHMK prestalo byť krátkodobé pritiahnutie pozornosti a stali sa ním dlhodobé efekty.

Glasgowský štart

Prvým mestom, ktoré takýto prerod zažilo a dnes funguje ako učebnicový príklad, bol škótsky Glasgow. Hlavným mestom kultúry sa stal v roku 1990 a jeho získanie titulu bolo prekvapením. Do galérie vyhlásených kultúrnych destinácií sa zaradilo schátrané industriálne sídlo, ktoré sa snažilo dostať z problémov miznúceho priemyslu a nezamestnanosti.

Počas európskeho roku mesto stavilo na bohatý program, čo sa prejavilo na výraznom príleve turistov. Počet prenocovaní počas podujatia podľa štúdie stúpol o takmer štyridsať percent. Táto enormná vlna záujmu zanechala v meste aj dlhodobú stopu. Úspech umeleckého programu prispel k naštartovaniu kultúrnej infraštruktúry. Výrazne sa zmenil nielen vzhľad, ale aj pocitový imidž mesta, čo malo vplyv aj na ekonomickú príťažlivosť a záujem investorov.

Titul však so sebou priniesol aj negatíva, ktoré pretrvávajú aj pri mnohých súčasných držiteľoch titulu. Hlavným problémom bola absencia programového i finančného plánu po skončení podujatia. Mesto sa úplne sústredilo na organizáciu akcií počas roku kultúry. S dlhodobým efektom mesta kultúry sa pôvodne ani nepočítalo. Úsilie zachytiť pozitívny trend a rozvinúť ho do dlhodobej stratégie si vyžiadal prácu ďalších desiatich rokov.

Graz na mape

Ďalším výrazným úspechom v zozname oživených miest kultúry je rakúsky Graz. Titul získaný pre rok 2003 mal byť predovšetkým impulzom, aby sa druhé najväčšie sídlo v krajine dostalo z tieňa Viedne. Na rozdiel od Glasgowa nevstupoval Graz do roku kultúry ako ekonomicky či sociálne podvyživené mesto. Povedomie o centre Štajerska však nepresahovalo regionálnu úroveň a život v ňom ovplyvňovala konzervatívna ospalá nálada.

Do prípravy projektu sa razantne vrhol ambiciózny tím, ktorý sa rozhodol charakter mesta zmeniť. Prispeli k tomu aj vstupy do architektonickej vizáže Grazu. Medzi kľúčové projekty patrili umelý ostrov na rieke Mur a nová galéria Kunsthaus. Táto neprehliadnuteľná stavba sa stala nielen novým poznávacím znakom mesta a magnetom pre fanúšikov umenia, ale jej cielené umiestnenie v zanedbanej a sociálne slabej štvrti prispelo k oživeniu celej časti mesta.

Do Grazu prišli počas roku kultúry takmer tri milióny návštevníkov. No napriek veľkému úspechu aj tu nasledovalo po skončení roku vytriezvenie a finančné problémy. Kľúčová však bola snaha o zachovanie nastaveného kurzu. Výsledkom bola v roku 2007 založená a dnes efektívne činná agentúra na podporu kreatívnych odvetví. Ďalšiu pozornosť sa mestu podarilo dosiahnuť v roku 2011, keď získalo titul UNESCO City of Design, čím sa metropola Štajerska začlenila do celosvetovej siete a znovu sa zviditeľnila na mape.

Zachrániť Porúrie

Zatiaľ čo v Glasgowe išlo o ambíciu vytiahnuť mesto z marazmu a v Grazi o export mena za hranice regiónu, projekt nemeckého Porúria priniesol do stratégie urbánnej obnovy úplne nový rozmer. V roku 2010 sa totiž po prvýkrát stal ,, mestom” kultúry celý región. Oblasť pôvodne uhoľného a hutníckeho Porúria s celkovo 53 mestami v projekte formálne zastupovalo mesto Essen. Prihláška o titul cielila na prerod metropoly Porúria i celého regiónu v situácii doznievajúcej industriálnej éry.

Porúrie bolo ešte v päťdesiatych rokoch motorom nemeckého ekonomického zázraku a patrilo k najväčším priemyselným oblastiam v Európe. Na konci minulého storočia sa však stalo exemplárnym príkladom pre ekonomické, ekologické i sociálne problémy prechodu do postindustriálnej doby. Porota rozhodujúca o udelení titulu konštatovala, že pri projekte ide o ,,bytie alebo nebytie kľúčovej oblasti priemyselnej minulosti Nemecka i Európy”.

Výsledkom snahy o ,,polycentrickú metropolu nového typu” bolo presmerovanie ekonomiky regiónu na oblasť služieb, inovácií, kreatívnych odvetví, kultúry, vzdelávania a turizmu. Práca s industriálnym dedičstvom sa prejavuje v špičkovej muzeálnej činnosti a tiež v poskytnutí nevyužitých priestorov ľuďom, ktorí namiesto zbíjačiek používajú na prácu počítače.

Špecifiká Východu

Od roku 2009 do kalendára miest kultúry pravidelne vstupujú nové členské štáty únie. Platia pre nich rovnaké podmienky účasti v programe a tiež stratégia obnovy a naštartovania miest. V bývalom východnom bloku, ktorý sa stále nachádza v procese transformácie a nayše sa trápi krízou, padá myšlienka zvyšovania kvality života rozvojom kultúry na úrodnú pôdu.

Zapojenie sa do programu EHMK však so sebou prináša aj problémy. Na prvom mieste sú prehnané plány. Takmer každé z doterajších miest bývalého východného bloku sa vrhlo do investičných projektov, ktoré sa museli následne redukovať, časovo presunúť či zrušiť. K tomu sa pripájajú nedostatky na stavbách, ktoré vznikajú v časovom strese. Veľký problém je neschopnosť naplniť vízie obsahom či zabezpečiť finančnú udržateľnosť.

Priebeh prípravy roku kultúry často negatívne ovplyvňuje politická nestabilita na komunálnej či štátnej úrovni a tiež nedostatok manažérskych kapacít, ktoré vedia takéto komplexné zadania zvládnuť. Zatiaľ čo laureáti zo západnej Európy financujú svoj zámer z mestskej či zo štátnej kasy a tiež za prispenia súkromných investorov, Východ je takmer úplne odkázaný na štrukturálne fondy únie. Priebeh roku kultúry môže do veľkej miery ovplyvniť aj to, či sú schopné ich vôbec čerpať.

Tento zoznam negatív určite nie je argumentom proti nápadu pani Mercouri. Len ukazuje, že mestá v časti Európy sa ešte musia naučiť, ako sa meniť.