Michal Hvorecký: Cítim sa ako menšina

Mladý úspešný spisovateľ vstúpil na slovenskú literárnu scénu ako blesk z jasného neba v roku 1998 debutovou zbierkou poviedok Silný pocit čistoty. Žije viacdomovo medzi Bratislavou a nemecky hovoriacimi krajinami, kde ako sám tvrdí je Košičan Sándor Márai literárnou superhviezdou, ktorú začínajú napodobňovať aj iní.

V Košiciach nie si prvýkrát, ako na teba pôsobia Košice?
Dnes na mňa zapôsobilo ako obrovské centrum civilizácie, pretože som sa rozhodol, že sem prídem cestou, ktorú som vôbec nepoznal, kadiaľ som nikdy nešiel. Vyrazil som z nášho starého domu na Starých horách a išiel som cez Brezno a cez takzvané hladové doliny, cez Dobšinú, Stratenú a Medzev. Keď sa zrazu zjavili Košice, tak som bol šťastný, že som v takej metropolitnej civilizácii.

Patríš ku generácii, ktorá vyrastala za hranicami a pojem hraníc bol veľmi silno budovaní v našom vedomí. V projekte kandidatúry Košíc na Európske hlavné mesto kultúry razíme myšlienku, že politické hranice nie sú hranicami kultúry. Pridal by si sa k tejto myšlienke?
Určite áno. Mám skúsenosť s dvoma režimami. Detstvo som prežil v takzvanom socializme a moja rodina prakticky nikam nemohla cestovať. To, že sa potom hranice otvorili mne ako človeku aj ako autorovi zásadne ovplyvnilo prácu a celú kariéru. Žijem viacdomovo. Veľa času trávim v nemecky hovoriacich krajinách a potom doma v Bratislave. Uvedomujem si špecifickosť položenia môjho mesta ale aj celej krajiny, ktorá je takou hranicou germánskeho a slovanského sveta. Tu sa odohrali – aj keď poväčšine provinčne všetky významné historické udalosti. Alebo sa nás aspoň nejakým spôsobom dotkli.
Miesta, kde žijeme, či už je to Bratislava, alebo Košice, vedia byť inšpiratívne a majú svoju kultúrnu identitu, ktorá bola do veľkej miery deštruovaná, rozbíjaná, ale do veľkej miery ešte je a môže sa rozvíjať.

Uvedomuješ si, že sedíš v meste, ktoré je vzdialené len niekoľko desiatok kilometrov od schengenskej hranice?
Ja si to uvedomujem veľmi silno, pretože mám veľa priateľov, kolegov, ukrajinských spisovateľov a myslím si, že to nie je úplne fér, čo sa s nimi teraz stalo. Podobné pocity mám aj z mojich kamarátov v Srbsku. My sme mali v istom zmysle šťastie, že sme skončili na tej „dobrej“ strane. Vnímam toto rozdelenie ako nespravodlivé. Myslím si, že sa dosť ochudobňujeme, keď sme Ukrajinu posunuli na miesto, kde sa nám vytráca z nášho vnímania, alebo ju opisujeme s dešpektom ako niečo hermeticky uzavreté. Je to obrovská kultúra a krajina, ktorú nemôžeme úplne ignorovať.

Ako vidíš vzťah majority a minorít v spoločnosti?
Ak to neberieme len na striktnej báze sociálneho delenia a etnicity, potom aj kreatívni ľudia sú v menšine a spisovatelia sú taktiež istou profesijnou menšinou, ktorá v istom zmysle zápasí s majoritnou spoločnosťou. Ja sa cítim skôr ako príslušník menšiny. Keď sme robili s priateľmi festival Wilsonic, pohybovali sme sa úplne na okraji kultúry a bolo veľmi ťažké presadzovať takéto veci v tomto priestore.
Aj dnešná cesta bola zvláštna. To čo som dnes po ceste videl, ten svet pre mňa ako pre Bratislavčana už neexistuje. On úplne zmizol z diskurzu. Zjaví sa pre nás len v škandalóznych správach, ale už sa to nechápe ako životný priestor ale akási exotika. A je to len pár hodín od centra, je to náš spoločný priestor, naša jazyková oblasť.
S pojmom väčšinovosti a menšinovosti sme konfrontovaní veľmi často a niekedy sa to snažíme aj prehliadať. Čo sa týka Bratislavy, tam sa toto delenie robí aj finančne. Bohaté komunity v Bratislave sa uzatvárajú pred ostatným svetom do strážených zón.

Slogan našej kandidatúry je Use the city – Použi mesto. ty sa profiluješ ako mestský človek a v tvojich románoch má mesto zvláštnu chuť. Ako by sa malo používať dnešné mesto?
U nás si ľudia odvykli chápať verejný priestor, že patrí im. V podstate to súvisí s tými štyridsiatimi rokmi diktatúry, ktorá v nás vytvorila pocit, že štát je náš nepriateľ a dával nám najavo, že my občania sme nepriatelia štátu a to strašne poznačilo chápanie spoločného prežívania vecí.
V čase globalizácie, v ktorej som vyrastal došlo k zosúkromneniu života. K uzatvoreniu. A pritom my sme verejné bytosti. Základom všetkého je komunikácia. A komunikovať môžeme len v nejakej spoločnosti, nejakej komunite a je jedno či je to päť ľudí v našom hip – hopovom klane alebo 250 ľudí v divadle. Odnaučili sme sa chápať to, kadiaľ chodíme, kde sa zamiluvávame, kde tvoríme ako nielen náš osobný priestor ale aj ako priestor, ktorý patrí istej komunite ľudí. Bratislavský primátor sa napríklad sťažoval, že pred jednou reštauráciou sa tvoria rady. Ale veď ja môžem stáť v rade, kde ja chcem. Keď som v priestore mesta, nebude mi nejaký primátor hovoriť, čo mám robiť. Keď sa chceme združiť, hoci aj tak, že budeme stáť opäť v radoch na banány, tak je to jednoducho naša sloboda. A moc si vždy hľadá cestičky ako nám vysvetliť, že to nie je naša sloboda, náš priestor.

Je rozdiel v požívaní verejného priestoru u nás a v takzvanej Starej Európe?
Tá časť Európy si asi viac uvedomuje pojem zdieľania a že sú tu hodnoty, ktoré nie sú len moje súkromné. Že nie je hodnotou hrabať pre seba, ale že sa oplatí prispieť k rastu komunity. S pojmom komunity som sa najčastejšie stretával v Amerike, kde ľudia nevnímajú vládu tak ako my. Ľudia sa tam vôbec nezaoberajú tím, čo sa deje vo Washingtone, ak tam nežijú. Zaoberajú sa tým, čo robí ich ulica, ich štvrť a všetko je postavené na občianskej participácii a ľudia tam viac ako u nás chápu silu a význam občianskych iniciatív.

Sedíme v meste Sándora Máraia, o ktorom veľa Košičanov nevie. Máš ty k nemu nejaký vzťah?
Stále to opakujem, že svet a špeciálne Nemecko dávno objavilo Sándora Máraia a my ešte nie. Vo svete už asi 15 rokov trvá bum vydávania jeho diel vo všetkých svetových jazykoch. V Nemecku je to skutočná literárna superhviezda. Je to autor, ktorý je radený do kánonu európskej prózy 20.storočia, čo je obrovský výkon, keď si uvedomíme, že ten kánon zahŕňa asi stovku mien z celej histórie. V Nemecku začal pripomínať Máraia Marcel Strabniczky – poľsko-nemecký Žid, ktorý mal slávnu literárnu šou v televízii. Keď sa hovorilo o Máraiovi, vysvetľoval, že Márai nie je Maďar ale je to autor z Košíc z východu Slovenska. Je to autor stredoeurópskej literatúry a nie maďarský autor. Je to veľký autor a Košice by mali byť trošku viac hrdé na to, koho tu malo.

Ako hovoriť 20 rokov po páde komunizmu o komunizme a nie s komunistami?
Ja si myslím, že by sme mali komunikovať aj s komunistami. Keby sme s nimi nekomunikovali, zanikne slovenský parlament, vláda a väčšina verejných inštitúcií. V tom smere nie som taký striktný, lebo je to v našej krajine nemožné, ale mali by sme rozprávať príbehy. Náš kultúrny priestor je jedinečný tým, že sme si dosť výrazne definovali našu identitu cez románové rozprávanie príbehov. A cez rôzne príbehy o tom, ako tu ľudia prežili komunizmus by bolo možné túto tému začať komunikovať. Už neverím na nejaké politické a nebodaj súdne vyrovnanie sa s minulosťou. To sme prepásli.

Košice ako druhé najväčšie mesto hľadá prostredníctvom projektu Second cities (Druhé mestá) spoločné témy druhých miest v Európe. Čo môžeme podľa teba ako druhé mesto krajiny ponúknuť Európe?
Zdá sa mi veľmi dobrý nápad hovoriť o sebe ako o druhom meste. Ale tu by som dodal trošku odvahy v tom, že aj Bratislava je provincia a hrá sa na dôležitejšie mesto ako v skutočnosti je. Ono je to tiež veľmi málo známe mesto v Európe.
Ľudí už nezaujíma niečo ako slovenská literatúra. Svet už nečaká na to, že objavíme novú stredoeurópsku literatúru, ktorá nebola známa. Zaujíma ich to, v čom je naša skúsenosť odlišná od ich európskej skúsenosti a čím prispejeme do dejín, ktoré sa v rámci Európskej únie začínajú písať aj spoločne. V tomto smere má každý región niečo špecifické. Tento projekt (Second cities) by ste mali využiť na to, aby aj človek z regiónu mesta začal vnímať vlastnú kultúru. A ak sa podarí aj to, že sem začnú chodiť ľudia zo sveta a objavovať toto mesto a región tak, ako objavili Graz, keď sa stalo mestom kultúry alebo Sibiu, Linz, ktoré boli menšie ako Košice a vedeli sa veľmi jednoznačne predstaviť na európskej mape, bude to výrazný bonus.

Roman Sorger
Foto: archiv M.H.

Michal Hvorecký (1976), spisovateľ. Narodil sa v Bratislave. Vydal zbierky poviedok Silný pocit čistoty (1998), Lovci & zberači (2001), romány Posledný hit (2003), Plyš (2005), Eskorta (2007) a výber krátkych textov Pastiersky list (2008). Jeho knihy vyšli v prekladoch do nemeckého, talianskeho, poľského a českého jazyka. Napísal divadelnú hru “Slovenský inštitút. Jedna komédia”. Adaptáciu románu Plyš uvádzajú bratislavské Divadlo Aréna a Schauspielhaus Hannover. Každý rok chodieva na hudobný festival Wilsonic, ktorý roku 2000 založil s dídžejom Tiborom Holodom.
Zdroj: www.hvorecky.com