Pupok Európy je odteraz v Košiciach

(HN; 18/01/2013; s.: 15,16; Iveta Grznárová ; Zaradenie: VÍKEND ŠPECIÁL)

Zisťovali sme, čím žije mesto pár hodín pred otváracím ceremoniálom. Prekvapivo aj žeriavmi.

Welcome to the European Capital of the Culture 2013, vítajú ma po šesťhodinovej jazde fialové transparenty i čulý ruch košickej železničnej stanice. Až po chvíli si uvedomím, že na svedomí ho nemajú ani tak davy cestujúcich, ako skôr partia robotníkov. Halou sa popri šume rozlieha zvuk vŕtačiek, zo stropu visia ochranné plachty. Päť dní pred slávnostným ceremoniálom sú rekonštrukčné práce v plnom prúde. A len tak skoro neutíchnu. Určite nie počas roka 2013, keď budú Košice prijímať turistov ako nositeľ titulu Európske hlavné mesto kultúry.

Košická divočina

Nič to, vravím si. No pocit staveniska zostáva neodbytný aj po opustení stanice. Cestu do centra lemujú navŕšené drevené palety, v priľahlom staničnom parku tróni bager, za stromami sa črtajú siluety čohosi, čo z diaľky a v zimnom opare pôsobí takmer ako ruina. (Čoskoro vysvitne, že ide o Kunsthalle, jednu z investičných pých EHMK.) ,,Panička zlatá, aspoň päťdesiat centov,” pretne mi naraz dráhu pani, držiaca za ruku trojročné dieťa. Počas najbližších minút sa podobná situácia zopakuje ešte dva razy. ,,Ejha, tunajší žobráci sú akísi invazívnejší,” pomyslím si a spomeniem si na to aj o pár hodín, keď sa mi jedna z rodáčok zverí, že ich mesto si zaslúži viac turistov. A to nielen pre skvosty gotiky, ale i preto, aby spoznali ,,košickú divočinu”. Ani primátor Richard Raši netají, že tunajšia realita má i takúto podobu a že sa za ňu netreba hanbiť. ,, Mestom kultúry sme sa predsa stali aj preto, že tu máme Luník IX, prvky socializmu i rozostavanosti,” vykladá mi počas stretnutia na radnici. ,,Doteraz sme boli známi ako industriálne mesto, no verím, že po roku 2013 budeme známi najmä ako mesto kreatívneho priemyslu.” Nuž, uvidíme.

A čo vlastne chceme otvárať?

Brodiac sa zasneženými chodníkmi si to namierim do slávnej Uličky remesiel, jednej zo šiestich investícií EHMK, ktoré sa stihli dokončiť načas. Zdá sa však, že nie všetci Košičania sú z obnovy nadšení. ,,Čo vám poviem? Najväčšou zmenou je nová dlažba, no robila sa narýchlo a nekvalitne, vyzerá horšie ako predtým,” posťažuje sa predavačka jedného z tunajších obchodíkov. Debaty s okoloidúcimi naznačia, že emóciám skepsy sa tu v týchto dňoch darí. Mesto sa domácim kolektívne javí ako blatisté a rozostavané, pričom esenciu znechutenosti najlepšie vystihuje asi rečnícka otázka: ,,A čo to tu vlastne chceme otvárať? To budeme prestrihávať pásku na rozostavaných budovách?” Hoci si napokon vypočujem aj nemálo chvál na nové akcie či obnovené parky a hrad, je zjavné, že nedostavaná Kunsthalle a Kulturpark, top investície, ktoré zhltli značnú časť 60-miliónovej dotácie, sa pre Košičanov stali traumou. Daniel Gašpierik, výkonný manažér Kasární/ Kulturparku, sa na to pozerá inak: ,,Ich otvorenie sa síce omešká o pár mesiacov, no ľudia akoby nevideli, že potom im budú slúžiť desaťročia.” Skeptici dodávajú: ak ich bude za čo financovať.

Štrikujúce ženy

Radšej sa vydávam na potulky centrom. Vyvraciam hlavu k veži Dómu svätej Alžbety, posedávam v kaviarňach, no atmosféru očakávania čohosi veľkého akosi nie a nie zavetriť. Možno ide o povestné ticho pred búrkou, napadne mi, keď mi v informačnom centre s úškrnom oznámia, že jedinou akciou dnešného večera je kasting na Miss 2013. (Napokon sa ich našlo viac.) Podniky hlásia, že turistov už pribúda, a ja sama napokon stretávam i nemeckých žurnalistov s kamerami, ktorí mi veselo oznámia, že Košice sú fajn a že už stihli vidieť mladých hudobníkov, rómske divadlo Romathan i štrikujúce ženy.

Azda to zafunguje

Absenciu atmosféry pociťuje aj Peter Radkoff, riaditeľ Tabačky. ,,Rovnako to bolo aj pred hokejovými majstrovstvami – akoby si ľudia do poslednej chvíle nič neuvedomovali. Asi je to našou mentalitou,” uvažuje. Podiel viny na tom podľa neho nesú aj organizátori. Z genia loci Košíc, ktorý dokáže ľudí zasiahnuť aj sám osebe, sa im podľa neho nepodarilo dosť vyťažiť. Dôvod? Aj zmena vedenia projektu. ,,To staré nedokázalo rozbehnuté veci dotiahnuť, a to nové nebolo ochotné nadviazať na veľa dobrého.”

Mesto podľa neho i tak prešlo premenou a vďaka EHMK z neho napríklad neodišli mladé talenty, ktoré zrazu uvideli šancu čosi zmeniť. Dizajnéri, hudobníci, módni návrhári… Otázka je, ako sa im bude dariť po roku 2013, keď začnú čeliť tvrdej realite. A pocity pred otváracím ceremoniálom? ,,Mám trochu strach, aby sa to všetko neskončilo fiaskom. Na druhej strane sa snažím veriť, že to napokon predsa len zafunguje a ľudí to zasiahne.” Ak sa kultúrnemu maratónu chcete vystaviť aj vy, je čas baliť sa na cestu. Megapárty s tisíckou umelcov sa naplno rozbehne už zajtra večer. A rozhodne sa je na čo tešiť. Iveta Grznárová

Európske hlavné mesto kultúry

Program zameraný na vyzdvihnutie kultúrnej hodnoty miest pod záštitou Európskej únie. Iniciovala ho grécka exministerka kultúry Melina Mercouriová v roku 1983. Odštartoval dva roky nato, prvým nositeľom boli Atény. Titul sa udeľuje na rok, počas ktorého sú dané mestá dejiskom rôznych akcií, investuje sa aj do ich obnovy. V systéme voľby sa vyberie štát(y), v rámci ktorého sa prihlasujú jednotlivé mestá. Z nich potom 13členná komisia tvorená odborníkmi vyberie víťaza. Dosiaľ bolo nositeľom EHMK 46 miest a dve oblasti. Košice sú prvým slovenským mestom s týmto titulom. Do výberu sa prihlásili aj Martin, Nitra a Prešov.