Quasars Ensemble & Košice v znamení kvalitatívneho posunu

(Hudobný život; 11/2013; 13/11/2013; s.: 14; Juraj VAJÓ a Peter KATINA ; Zaradenie: Spravodajstvo)

V dňoch 18. – 22. 10. sa uskutočnil 4. ročník festivalu Quasars Ensemble & Košice. Zásluhou organizátorskej práce tímu ľudí okolo Lucie Potokárovej a Ivana Buffu sa podarilo uskutočniť dôstojnú prehliadku zahŕňajúcu autorské portréty významných skladateľov – dvoch zahraničných (Tbshio Hosokawa a Michael Jarrell) a dvoch slovenských (Viera Janárčeková a Jozef Podprocký). Popri Eve Šuškovej, sólistke Quasars Ensemble – rezidenčného ansámblu Kasárne/Kulturpark a tiež kmeňových hráčoch súboru Istvána Siketa a Petra Mosorjaka sa sólisticky predstavili japonská hráčka na nástroji sho Mayumi Miyata, rumunský klarinetista Horia Dumitrache a akordeonista Peter Katina. V komorných zostavách okrem Quasars Ensemble účinkovali nemecké duo v obsadení Bianca Breitfeld (violončelo) a Stefanie Schumacher (akordeón) a madárský Krulik Quartet.

Krehkosť starobylého japonského nástroja sho

Prvý festivalový večer ponúkol dva autorské portréty japonského hosťa Toshia Hosokawu – sólový i ansámblový. Oba koncerty uviedol príhovorom Peter Katina. Dotkol sa osobnosti skladateľa, ideového pozadia jeho kompozícií i nástroja sho, o ktorom Mayumi Miyata píše: ,,Sho, tradičný japonský dychový nástroj, je jedným z najstarších nástrojov sveta. Zmienka o ňom existuje v starovekej Číne, asi 1300 rokov pred Kristom a v Japonsku sa objavuje na začiatku ôsmeho storočia. Skladá sa z bambusových rúrok a drevenej vzduchovej komory. Rúrky majú v spodnej časti kovový plátok, vložený do vzduchovej komory. Ten môže vibrovať z oboch strán, takže sho produkuje kontinuálny zvuk.” Interpretka, ktorá vydobyla nástroju sho celosvetové uznanie, ho na prvom koncerte uviedla dvoma autorskými kompozíciami Toshia Hosokawu. Stredoeurópskeho poslucháča môže na jeho sólových dielach najviac zaujať minuciózne vypracovanie línií, prirodzenosť využitia artikulačno-farebných možností nástroja a nekonfliktná naratívnosť hudobného toku, tajomne približujúca invariantné znakyjazyka tisícky kilometrov vzdialenej vyspelej kultúry. Skladby pre sólové nástroje (klarinet, husle, akordeón) akoby obohacovali ich timbre a mihotavú krehkosť starobylého japonského sho. Druhý koncert večera uviedol popri troch ansámblových kompozíciách Toshia Hosokawu aj dve skladby slovenských autorov: Rebirth Ivana Buffu a Kamea Jany Kmiťovej. Celé podujatie, ktoré zahájil mimo pôvodného programu sólový vstup Mayumiho Miyatu, sa tešilo výbornej dramaturgickej koncepcii, skvelej kompozičnej úrovni všetkých skladieb, ich interpretačnému zvládnutiu, ale aj ich vhodne zvolenému poradiu rešpektujúcemu individuálne kompozičné poetiky a možnosti poslucháčskej percepcie. Ďalší deň sa na festivalovom koncerte predstavili mladí maďarskí interpreti v zostave Krulik Quartet. Uviedli Hudbu pre štyri sláčikové nástroje Ota Ferenczyho a Sláäkové kvarteto č. 1 Bélu Bartóka. Tradičnejšie kompozície uchopili s úctou, noblesou a suverénnym technickým zvládnutím. Večerný koncert patril v ten deň akordeónovému recitálu Petra Katinu, ktorý bol zároveň špecifickým kompozičným prierezom akordeónovej tvorby Jozefa Podprockého. Zaznelo tu i jedno premiérovo uvedené dielo: Fantázia I. na sekvenciu ,,Stabat Mater” op. 61. Napriek zvukovo-timbrovej jednote na rozsiahlej časovej ploche sa vďaka technickému majstrovstvu, interpretačnej bravúre, ale i kvalite Katinovho nástroja či charakterovej mnohorakosti Podprockého diel koncert mimoriadne vydaril a zožal zaslúžený úspech.

Druhej fáze podujatia dominoval klarinet

Festival Quasars Ensemble & Košice pokračoval 20. 10. koncertom, na ktorom sa predstavil mladý renomovaný rumunský klarinetista Horia Dumitrache. Do Košíc prišiel s náročným programom tvorby 2. polovice 20. storočia pre sólový klarinet, v rámci ktorej predstavil aj tri kompozície slovenských autorov. Bizarné nálady v skladbe Optimalizácie Jozefa Malovca, precízne prepracovaná textúra v Dvoch chorálových meditáciách op. 41 Jozefa Podprockého alebo záverečná vtipná Funny Breakfast Norberta Bodnára vytvárali skvelý mix v kontraste s dielami svetových autorov. Zo svetovej tvorby predviedol Dumitrache tri bravúrne diela reflektujúce rôzne aspekty vrcholnej kompozičnej kvality a pestrosti prístupu jednotlivých autorov. Zažiarila virtuózna kompozícia Bug od Bruna Mantovaniho i Black Moon od Johannesa Mariu Stauda, inšpirovaná rovnomenným filmom kultového režiséra Louisa Malleho. Vrcholom večera sa však bezpochyby stala Sequenza IXc pre basklarinet od Luciana Beria. V nej Dumitrache exceloval v exkluzívnej prehliadke nehrateľných pasáží, krkolomných skokov, pestrých techník hry, multifónov, nehudobného zvuku, práce s dychom a skvelej architektonickej výstavby. Sólista predstavil nástroj v jeho mnohovrstvovej polohe a dokázal, že právom patrí k špičke mladej generácie klarinetistov, ktorá má ambíciu posúvať možnosti hry na tomto nástroji ďaleko za pomyselné hranice. Nasledujúci koncert patril portrétu švajčiarskeho skladateľa Michaela Jarrella. V úvode večera Ivan Buffa predstavil skladateľovu tvorbu a program koncertu uviedol v zaujímavých súvislostiach, ktoré ozrejmil i rozhovor s Jarrellom priamo na pódiu. Koncert začal skladbou Assonance pre sólový klarinet, prvou z celej takto nazvanej série skladieb pre rôzne obsadenie, v ktorej autor využíva princíp ,,asonancie” (zhody) slabík prenesených z poézie do stavebných prvkov hudby. V cykle Nachlese sa predstavila vynikajúca sopranistka Eva Šušková a sláčikové kvarteto zložené z členov Quasars Ensemble. Prúd Jarrellovej hudby na okamih prerušila Sequenza X pre trúbku Luciana Beria v podaní skvelého maďarského trubkára Istvána Siketa. Záver koncertu opäť patril Jarrellovi a jeho Assonance, tentoraz pre inštrumentálne okteto Quasars Ensemble. Tento večer bol udalosťou, keďže prezentácia diel jedného z najrešpektovanejších autorov súčasnosti, celistvý obraz jeho osobnosti a v neposlednom rade i Jarrellova osobná prítomnosť v Košiciach sa určite zaradia k umeleckým vrcholom celého roka, bohatého na kultúrne udalosti. Záverečným večerným koncertom festivalu bol portrét slovensko-nemeckej skladateľky Viery Janárčekovej. Jej hudbu tu uviedlo originálne hudobné duo: Bianca Breitfeld na violončele a Stefanie Schumacher na akordeóne. Kým Quadratura pre sólové violončelo znamenala pozoruhodné spojenie bachovských vízií s poetickým svetom rozsiahlych plôch flažoletov a krehkých farebných detailov, skladba Bezirzungen pre sólový akordeón priniesla náročný ponor do starostlivo rozpracovanej hudobnej štruktúry, plnej vírivého pohybu, trilkov a drobných tónových posunov. Duo sa následne predviedlo spoločne v Dreifenster Duo a koncert zavŕšilo dielom Vier Tangomutanten, kde letmé náznaky tanga spoľahlivo deštruujú industriálne zvukové koláže, zlovestné ,,mutanty” bizarných nápadov, ktoré tangu nedovolili získať navrch a namiesto tradičnej tanečnosti stiahli hudbu do hlbín surrealistického zvukového kontinua. Festival Quasars Ensemble & Košice v nových priestoroch, s citeľne kvalitnejším portfóliom interpretov a s vyššou návštevnosťou znamená ďalší dramaturgický pokrok. Tento ročník ostane akiste zaznamenaný ako ojedinelý počin.

Zvukový záznam z niektorých koncertov tohto festivalu možno nájsť v internetovom archíve rádia Devín (relácia Akcenty-rezonancie zo dňa 9. 11. 2013).

Stranu pripravili: Juraj VAJÓ a Peter KATINA