Sklamali ma médiá

(Týždeň; 33/2013; 12/08/2013; s.: 55; jk ; Zaradenie: Téma)

Riaditeľ neziskovej organizácie EHMK 2013 Ján Sudzina riadi celý projekt a úspech či neúspech celej akcie leží do veľkej miery na jeho pleciach.

.je začiatok augusta. Aký je tvoj základný pocit z doterajšieho priebehu EHMK 2013?

Šťastie.

.z čoho to vyplýva?

Z toho, čo sa za ten polrok podarilo. Došlo k obrovskej zmene, ktorú dnes málokto vníma. My, čo sme pri tom projekte dlho a poznáme ho do detailov, vidíme, ako veľmi to pohlo s myslením ľudí.

.konkrétny príklad?

Napríklad zmena postojov Košického samosprávneho kraja. To, že vyčlenili 500-tisíc eur pre Tabačku, je pre mňa obrovská vec.

.nepodporoval kraj Tabačku už aj predtým?

Tabačka bola v jeho priestoroch. Mne však ide o to, že si uvedomili, ako sa môžu inšpirovať takým kultúrnym centrom, ako je Tabačka. Mesto získalo podlá mňa energiu. Ono ju malo aj predtým, ale takú ospalú. Teraz žije, je tu množstvo turistov, vracajú sa sem ľudia. Evidentne sa tu niečo pohlo.

.čo ťa najviac sklamalo?

Médiá a občianski aktivisti. Majú striktne uzavretý spôsob myslenia. Je to pre mňa sklamanie, pretože ja som bol človek, ktorý médiám vždy prikladal veľký význam. Teraz vidím, že sú v tom často hlboké osobné, niekedy priam sektárske záujmy. To mi na médiách hrozne prekáža. Nedokážu sa pozerať na veci z nadhľadu. Naopak, trochu ma prekvapili miestni politici. Nečakal som od nich veľa, no ukázalo sa, že dokážu spolupracovať a snažia sa pomôcť dobrým veciam.

.prečo to tak je?

Asi to je slovenské špecifikum. Sme takí malí, že môžeme fungovať vo svojich uzavretých komunitách. V Poľsku sa to nemôže stať, lebo tam je viac centier, viac médií. Tu prevláda kaviarensko-sektársky pohľad na svet. Vnímal som to už ako hudobný vydavateľ, ale teraz to pre mňa bolo obrovské sklamanie. Poviem príklad: práve dnes sa končil v Košiciach Mesiac autorského čítania. Bolo tu tridsať párov vynikajúcich spisovateľov z viacerých krajín, vrátane Pavla Kohouta či Arnošta Goldflama. Denník Sme o tom priniesol správu, len keď tu vystupovala ich kamarátka Ingríd Hrubaničová. Nevadí mi to, lebo ona je aj moja kamarátka, ale aj tak. Vidíme len tých z našej kaviarne. Novinári z celoštátnych médií do Košíc málo chodia a nedokážu preto zhodnotiť, čo sa tu deje. Toto je pre mňa obrovské sklamanie. No tento projekt nieje obmedzovaný slovenským prostredím. Prišli sem europoslanci z Bruselu a boli nadšení, prichádzajú ľudia z Vroclavi, z Plzne. Zahraniční novinári nadšene píšu o tom, že tu je výstava Tonyho Cragga, hoci u nás o tom nie je ani zmienka. Mrzí ma to, ale neviem s tým nič urobiť.

.predstavme si, že sme v roku 2018. Ako vyzerá Kulturpark Kasárne?

Je plný ľudí a plný života. Robíme všetko preto, aby to tak bolo. Najlepšie však je, keď je ten pocit spontánny, keď veci vznikajú zdola. Niekedy sa nás pýtajú: ,,Ako to dáte do poriadku? Čo tam urobíte?” Ale ja nechcem vytvárať nejakú novú inštitúciu a definovať jej ciele. Kasárne sú priestorom, kde sa môžu prejaviť spontánne aktivity. Samozrejme, aj my tam niečo budeme organizovať, budeme to podporovať a snažiť sa, aby to tam aj o päť rokov žilo, ale nechceme, aby sa tam dialo to, čo už existuje, nechceme, aby to bola nová Tabačka. Chceme, aby tam vznikli veci, ktoré tu dosiaľneboli. Vznikajú nové komunity, veľmi rýchlo prichádzajú nové generácie. V tom vidím nádej, že prídu noví, nepopísaní ľudia so sviežimi nápadmi a s kontaktom so svetom.

.budeš tento Tok bežať košický maratón?

Tentoraz len polmaratón – nemal som dosť času na tréning. Ale na rok si ho možno znovu dám celý.