Poviedka na víkend – Šrác

Narodil som sa v Nazarete, hlavnom meste Izraela, blizko Tel Aviv. Už vopred sa ospravedlnujem za svoju slovenčinu, učim sa ju ešte len šest rokov.

Na Slovensko som prišel študovat zuby. Do the best univerzity na svete – UPJŠ.

Ked spomeniem na začiatky študia, smejem sa nad tym, aky som bol hlupy. Prvy den ma novi spolužaci na medine naučili nektore slovenske slova. Dozvedel som, že pomenuvaju mužske a ženske pohlavne organy, preto som ich hned využil pri anatomii. Profesor ma však upozornil, že take neslušne sprostosti neche vic počut.

Spolužaci ma trošku podrazili, ale odpustil som, pretože mi neskor radili, ako balit krasne slovenske devčata. Nech vždy povem: „Maš pekne oči.“ Vraj zabere.

Musel som overit, či ma znovu nechcu podrazit. Začal som hladat svoju novu girlfriend.

Slovenky boli naozaj krasne, ale iba do chvile, kedy otvorili usta. Rozpravali moc rychle, ja som nerozumel. Ich angličtina bola lamava a mali divny accent.

Na všetky som použil vetu, ktoru ma naučili kamoši. Večinou sa rehlili. Nevadilo mi to. Chodil som po diskotekach a hladal beautiful ladies. Večinou chceli sex. Nevadilo mi to.

Prvy mesac som byval so dvoma slovenskymi študentami. Raz večer som sa s kamošmi paradne opil. Spolubyvajuci samozrejme spali na izbe, ked som sa vratil. Prišlo mi nevolno a vracal som dole z balkona. Akurat vychadzalo slnko. Moji spolubyvajuci sa vtedy zobudili a mysleli, že sa sklanam k Alahovi. Musel som to dat na pravu mieru a presvečit ich o tom, že ne som terorista. Bolo to v poradku a pekne sme sa na tom zasmali.

V stredu sme hrali football. Som dobry hrač. V time ma museli premenovat. Ked som povedal, že sa volam Abdulazíz Alim Dulaf-Habibi, dali mi meno Šrác. To znamena neco ako chalanisko. O tom by ale vedeli vac rozpravat mestni.

Mesto som si zamiloval. Najme divadlo, fontanu a intrak. Mestske uličky ma uchvatili. Hoci bol Nazaret ovela starši, pačilo sa mi vac tu na Slovensku. Nechcelo sa mi chodit domov. Zakratko som si našel to, čo som hladal od začatku.

Klub Ibiza. Dve hodiny rano. Pri bare sedi krasna blond.

„Maš pekne oči.“

Premerala si ma ako na lekarskej prehladke. K ustam priložila poharik a kopla do seba.

„Chceš tancovať alebo čo?“ opytala sa.

„Ok.“

V hluku ani nepoznala, aku slabu slovencinu mam. Kričali sme po sebe aj anglicky. Zrazu prišel nejaky šracek. Spytal sa ma, či ma neco trapi.

„Prestaň, Maroš, nechaj ho,“ hovorila blond.

„Tak máš nejaký problém?“ opytal sa.

„Sorry, ja nerozumim.“

„Poď von!“

Stale som nerozumel, slabo som ho počul.

„Správaš sa ako magor!“ blond.

„Obťažuje ťa!“

„Tancujeme!“

„Ja ho asi zabijem.“

„Si ako malý chlapec!“

„Chceš s ním ostať? Ak áno, tak odtiaľto ani nevyjde. Rozkopem mu ksicht.“

„Ostanem s ním. Kašlem na teba! Si totálny idiot! Ani neviem, prečo som tu s tebou šla!“

„No tak, zlato. Ja som to tak nemyslel!“

„Pusť ma a choď do riti!“

Posledne slovne spojenie som pochopil. Nadavky som už ovladal, ale inak vobec nevem, čo hovorili. Zrazu sme sa bozkvali. Držala mi hlavu ako orech, čo chce rozpučit. Maroš tam stal. Po očku som ho sledoval. Odišel ku baru. Užival som blond bozky. Boli sladke a vzrušujuce ako nikdy. Chytil som ju za pas. Nevadilo by mi, keby sme tak ostali až do rana.

„Ja som Saša,“ podala mi ruku.

„Abdulazíz Alim Dulaf-Habibi, ale hovoria mi Šrác.“

Pokračovali sme. Vonku. Cestou v taxi. Pred jej dverami. Byvala na Furči.

„Where are you from?“ pýtala sa.

„Israel. Studujem ako zubar.“

Vydržalo nam to. Jeden rok, osem mesacov a dvanast dni. Potom odišla. Chcela ist do cudziny, lebo mesto sa jej zunovalo. Nechapal som to a vyronil i par slz. Bol som do nej stale vašnivo zalubeny. Poslala ma k vode.

Už dlho som nebol doma. Matka mi stale volala, chcela, aby som konečne prišel. Vždy som ju odbil. Ne že by mi nechybala, ale nechcelo sa mi. Mal som tu pratelov, girlfriend a pačilo sa mi tu.

Vo štvrtom ročniku sme začali s praxou. Do Novej nemocnice prichadzali denno-denne pacenti, ktorych boleli zuby. Boli nervozni a vystresovani, najme v pondelok. A my tež. Najme v pondelok. Nebola to dobra kombinaca. Naša veduca doktorka takmer prišla o nervy pri jednom pacentovi. Dala mi ho na starost.

„Počuj, Šrác, sprav mu ten zub, má tam kaz. Pije mi krv a v kuse plače od bolesti. Čo je to za chlapa,“ doložila, ale už iba pre seba.

„Nech sa pači, pane.“

„Vy ste Róm?“ opýtal sa.

„Ne. Ja som z Izraelu.“

„Terorista?“

„Ne. Mam rad Ameriku a Slovensko tež.“

„Hlavne mi spravte ten zub, chlapče. Poriadne a rýchlo. Ponáhľam sa do práce.“

„Pozreme sa na to.“

Kaz bol dost hlboky. Vypytal si inekcu. Plombu som nasadil asi po petnastich minutach. Ešte chvilu posedel a bol ok.

„Možete hryzt?“ zistoval som po zakroku.

„Áno. Je to fajn. Vďaka.“

Všetko ešte skontrolovala doktorka. So spolužakmi sme si za zastenou hovorili, čo sme už spravili. Prave prišel rad na mna, ked sa za mnou objavil moj pacent. Vyzeral trochu hrozivo, lebo bol tučny a vysoky.

„Chcel som vám len povedať. Vďaka.“

Podal mi ruku.

„Neni zač, pane.“

Na Dominikanske nameste som stale chodil na tu najlepšu zeleninu. Milujem paradaky. Nakupil som a zberal sa domov.

„Hej, priateľu, počuj, nevieš náhodou, kde je tu podnik Camelot?“ opytal sa ma pan v obleku.

„Camelot? Jasne. Prejdete cez Hlavnu, uličkou popri Levočskom dome a budete na Kovačskej pri Pravnickej fakulte UPJŠ. Tam je Camelot.“

„Vďaka. Človek sa tu asi musí narodiť, aby nezablúdil.“

Ani ne, pomyslel som. Stači si to zamilovat.

Otec oslavoval životne jubileum. Mal štyricat. Narodeniny vyšli na moje skuškove obdobe. Mama ma v kuse volala domov. Darmo som jej vysvetloval, že nemožem. Teda. Ak by som velmi chcel, dalo by sa to zaradit. Pravdou však bolo, že ked pridem domov, vždy chcu, aby som ostal dlho. V Nazarete som sa prestal citit dobre. Moji kamoši boli už pre mna cudzi. Nestretavali sme sa. Pratelov som mal tu. Dokonca už aj pracu. Robil som ako pomocnik zubara na pohotovosti. A, aby som spomenul všetko, začal som chodevat von so svojou spolužačkou – bruneta. Krasna bruneta.

Miloval som to tu. Nevedel som sa nabažit pohladu na blikajuce svetla mesta v noci. Akoby v oknach a na cestach horeli male plamenky. Ani časty vetor, ktory bol občas velmi naprijemny a domaci ho už stihli i pomenovat, mi neprekažal.

Mama mi na skype povedala, čo všetko je doma nove. Bola nahnevana. Pytala sa ma, ako sa mam a ako mi ide skuškove. O všetkom som podorbne referoval. Potom mi povedala:

„Abdulaziz, prid už, prosim, domov.“

Odpovedal som: „أمي، أنا الوطن“

Čo v preklade znamena: „Ale, mami, ja som doma.“

Lukáš Mano