Strhujúci perfekcionizmus z Japonska

(Hudobný život; 06/2013; 13/06/2013; s.: 6; Tamás HORKAY ; Zaradenie: Spravodajstvo koncerty)

Po nezabudnuteľnom Savallovi sme sa dočkali ďalšej výnimočnej udalosti v réžii tímu Košice EHMK 2013. Netrpezlivo očakávaný koncert Tokijského metropolitného symfonického orchestra (26. 5.) sa ocitol v nevšednej pozornosti médií a miestnej politickej elity. Orchester sa predstavil pod vedením rezidentného dirigenta Kazuhira Koizumiho (šéfdirigentom je Eliahu Inbal) a v spoločnosti mladej huslistky Sayaka Shojiovej. Kým kratučká Ouvertúra D dur od Kosaku Yamadu (vraj ide o prvé orchestrálne dielo skomponované v Japonsku) hudobným obsahom vonkoncom nezaujala, dala aspoň vytušiť enormný potenciál symfonického telesa. Ten sa naplno ukázal v dvoch majstrovských dielach, v Husľovom koncerte a mol op. 53 Antonína Dvořáka a Piatej symfónii e mol op. 64 Piotra Iljiča Čajkovského. Huslistka Shoji excelovala neomylnou virtuozitou, vybrúsenosťou koncepcie a intonačnou dokonalosťou; svojou hrou však trochu pripomínala švajčiarske hodinky. A to platí viac-menej o priebehu celého koncertu. Zdalo sa, že Koizumiho pozícia na pódiu spočívala v úlohe usmievavého asistenta, ktorý iba nenápadne usmerňoval niektoré zložitejšie procesy, kým technická vyspelosť orchestra dosahovala až neuveriteľné rozmery. Zo zložitých pavučín partitúr sa nič nestrácalo, všetko bolo dokonale počuť v potrebnej zvukovej hierarchii. Matematicky presné dynamické prechody, zamatový zvuk sláčikových, ostrá prieraznosť plechových či zmyselná farebnosť drevených dychových nástrojov boli fenoménmi, s ktorými sa v našich končinách tak často nestretávame. Zato agogická pružnosť, istá sloboda a nevypočítateľnosť či hlbší citový ponor boli japonským hudobníkom pomerne cudzie. Burácanie v Čajkovského symfónii s extatickými účinkami síce dvíhalo zo sedadiel a svojou intenzitou hraničilo s rockovým koncertom, v konečnom dôsledku však svojou hypertrofiou (a najmä jednostrannou prevahou plechových nástrojov nad sláčikovými) pôsobilo nevkusne. Rytmicko-dynamické orgie vyvrcholili v prídavku: v polonéze z Čajkovského Eugena Onegina. Umelecký zážitok a sústredenú percepciu trocha narúšala neobvyklá aktivita profesionálnych fotografov (na tom nič nemení ani fakt, že výsledok ich práce použijeme aj v našom spravodajstve…). Hádam by nabudúce pomohlo striktné obmedzenie fotenia na prvých 15 minút koncertu a počas potlesku. Koncert vážnej (klasickej) hudby predsa nieje futbalový zápas…

stranu pripravil: Tamás HORKAY