To, čo je, je. To, čo nie je, je možné

Scéna bez javiska. Dva brehy. Na jednom dom, na druhom továreň. Rieka. Most ponad rieku. Štyri postavy a z nich iba jedna rozpráva príbeh, komentuje ho a prežíva. V pozadí Priemyselná revolúcia.

Dráma bez drámy

Pre mnohých to bolo po prvýkrát, keď ich sám herec ponúkol pálenkou. Kulisy sa počas celého predstavenia nezhasli a dej hry negradoval. Juraj Hrčka, Daniel Raček, Nikoleta Rafaelisová a Stanislava Vlčeková nabádali divákov k prevratnému kroku – prinútili ich rozmýšľať. To bolo jedinou podmienkou, aby celú hru pochopili.

„Najväčšou rozkošou človeka je radosť z myslenia.“ (Bertolt Brecht)

Festival USE THE C!TY predstavil vo verejnom priestore netradičnú formu umenia. Epické divadlo v podaní Debris company pozostávalo z obrazov. Robotník, ktorého zotročovala továreň. Továrnik, čo bol poslušným psom vlastnej manželky. Továrnikova žena bola takmer celé predstavenie obutá v jednej topánke, akoby nevedela, na ktorú stranu patrí. Rieka bola tým, čo oba páry rozdeľovalo i spájalo. Myšlienky popretkávané obrazmi, hudbou, poéziou a komentármi. To všetko nútilo diváka zamýšľať sa, o čom vlastne hra Epic je.

Hlavní protagonisti z Debris company uskutočňovali pred zrakmi javiska zmenu. Sedem dní trvalo, kým sa robotník nevydal po moste do práce, ale ostal so svojou manželkou doma, aby jej urobil radosť. Rovnaký čas potrebovala i opačná strana. Žena továrnika si obula i druhú topánku. Budovy sa vďaka mostu spojili. Priemyselná revolúcia bola obrazom skutočnej zmeny, ktorá sa odohrala vo vnútri hlavných protagonistov. Hra Epic zase zrkadlom toho, čo sa má odraziť v divákovi.

text: L. Mano, foto: D. Hanko