Tokijský hudobný tajfún v Košiciach

Za jeden z vrcholov hudobného roka v rámci produkcie EHMK Košice 2013 sa dá bezpochyby považovať koncert Tokijského metropolitného symfonického orchestra. Už samotný fakt, že takéto teleso vystúpilo v Košiciach, je udalosť, ktorej význam si len málokto uvedomuje, hoci je takmer isté, že orchester podobných kvalít sa do Košíc v najbližších rokoch len tak ľahko dostať nepodarí. Tokijská zostava pricestovala po vystúpeniach na Pražskej jari a ostravskom festivale Janáčkův máj v plnej sile, ktorú hodlala predviesť i v košickom Dome umenia pod vedením svojho rezidenčného dirigenta Kazuhira Koizumiho.

Ako ľahký predkrm ponúkli Japonci do posledného miesta naplnenej sále skladbu japonského autora Kosaku Yamadu (1886-1965). Kratučká Overtúra D dur, zvukovo a formovo koketujúca s európskou tradíciou na pomyselnom priesečníku niekde medzi Beethovenom a Mendelssohnom, sa so svojimi klasicistickými líniami vzletne zablysla a navnadila poslucháčov na nosné diela večera. Prvým z nich bol Koncert pre husle a mol, op.53 od Antonína Dvořáka. Ako sólistka v ňom vystúpila mladá japonská huslistka Sayaka Shoji. Talent tejto fenomenálnej huslistky, ktorá zvíťazila vo svojich šestnástich rokoch na Paganiniho súťaži ako najmladšia účastníčka v histórii, si všimol i slávny dirigent Zubin Mehta a ich spolupráca znamenala skvelý začiatok jej famóznej umeleckej kariéry. Dvořákov koncert v jej poňatí bol veľmi robustný, virtuózny a dramatický. Shoji disponuje nádherným tónom, každý detail jej hry je skvele prekreslený a zvuk jej stradivariek hravo prekonáva i orchestrálne tutti vo vypätých miestach, na druhej strane i jemné pianissimá a flažolety zneli zvučne a plasticky. Výkon sólistky i orchestra nemožno označiť inak ako dokonalý. Možnú polemiku by mohla vzbudiť azda iba prílišná intenzita sólistkinho prejavu, trochu odosobnená snaha o perfekcionizmus a hraničné nasadenie na úkor nežnej lyriky a citovosti druhej časti, či rozšafného finále, ktoré príliš nevsádzalo na ľudový charakter českej hudby a vtipnú tanečnosť, ale nieslo sa skôr v duchu monumentálnej virtuozity, pátosu a dravosti.

Vrcholom večera sa stala bezpochyby Symfónia č.5 e mol, op.64 od Petra Iľjiča Čajkovského. K. Koizumi, ktorý dirigoval celý koncert spamäti, riadil prúd hudby iba jemnými pohybmi rúk vystretých pred sebou a v tej chvíli sa nedalo nepomyslieť na legendárneho Herberta von Karajana i na to, že Koizumi študoval v Berlíne. Možno i preto zvuk Tokijského orchestra evokoval hutný, dokonalý a jadrný zvukový prejav Berlínskej filharmónie z „karajanovských“ čias. Typickými znakmi Tokijského orchestra bol vyložene „európsky“ zvuk a dokonalé legátové línie sláčikov, bezchybný súzvuk dychovej sekcie, fantasticky hrajúce plechové dychové nástroje, jedinečná súhra, hĺbka prejavu a zžitosť s prednášanou hudbou, plastickosť línií a očarujúca muzikalita.

Po úvodnej časti, plnej rezolútneho pohybu a bolestných zastavení zaujala najmä druhá časť symfónie, Andante cantabile, ktorá bola skvele proporčne vystavaná, a aj napriek hutnému zvuku sláčikov sa dostávali drevené dychové nástroje vždy, keď to hudba vyžadovala, prirodzene do popredia. Finále symfónie znamenalo vrchol celého večera a dramatické napätie primälo niektorých menej skúsených poslucháčov aplaudovať dokonca ešte pred skončením časti. Hlboký emocionálny svet, tragické vízie a pocity zúfalstva na pokraji osobnej rozorvanosti Čajkovského, našli v podaní Tokijského metropolitného orchestra úžasné naplnenie. Po ováciách nadšeného publika Koizumi s publikom nenútene chvíľku prehovoril a ako prídavok orchester uviedol polonézu z Čajkovského opery Eugen Onegin. Kaizumi sa pritom predviedol aj ako showman na spôsob britskej „Last Night of the Proms“, keď namiesto dirigovania vtipne laškoval s publikom i členmi orchestra.

V každom prípade takýto bombastický hudobný nárez ešte košický Dom umenia asi nezažil. Dynamika zvuku orchestra pôsobila takmer na hranici rockového koncertu a i obyčajné sláčikové pizzicata doslova rozvibrovali priestor budovy. Ich zvukovým protipólom boli krásne zasnívané plochy spevného zvuku Čajkovského kantilén. Systematická architektonická výstavba diel, dokonalá disciplína členov orchestra a bezchybné prevedenie spolu s nesmiernou muzikálnosťou sprostredkovali divákom životný zážitok, za akým treba za normálnych okolností vycestovať poriadne ďaleko. Koncert Tokijského metropolitného orchestra posunul povedomie o výšinách svetového orchestrálneho interpretačného umenia na referenčnú úroveň, s ktorou sa teraz pravdepodobne budú porovnávať všetky budúce hudobné podujatia v meste i regióne, ašpirujúce na titul „výnimočné“, a to na dlhé desaťročia dopredu.

Peter Katina