Traja jazzoví mušketieri priviedli do varu Bábkové divadlo

V košickom Bábkovom divadle nebývajú koncerty bežne. Možno práve preto sa mnohí Košičania rozhodli absolvovať viaceré koncerty špičkových jazzových kapiel. V sobotu jednou z nich boli aj poľsko-slovenskí MaBaSo Trio.

Avizovaný začiatok o 18.30 sa posunul o ďalšiu dobrú polhodinku neskôr a ešte kým tam hralo Jana Bezek Trio, na schodoch prešľapovala už riadna skupinka nedočkavcov. Mnohí sa tešili na kvalitný jazzový „nášup“. Medzi nimi bola aj Alena: „Z dnešných večerných akcií sme si nechceli vybrať nič undergroundové, ani moderné. Dali sme prednosť tomuto vystúpeniu, lebo máme radi tento štýl hudby.“ Niektorých pritiahli aj príbuzenské dôvody. „Prišiel som na koncert, pretože na bicie hrá môj syn Dano (Šoltís – pozn. aut.)a špeciálne kvôli tomu prišiel z Prahy. Má tam kapelu Vertigo Quintet a hrá aj s kapelou IMT Smile. Inak –  my sme muzikantská rodina a ja osobne mám rád jazz,“ prezradil otec Eugen.

V obecenstve sa našli i ľudia, ktorí síce mali tiež radi jazz, no zároveň im rovnako chutil aj alkohol a podľa toho potom vyzeralo aj ich správanie. Jedno sedadlo pre nich bolo očividne málo, a tak si ako oporu občas vypožičali aj to vedľajšie. Uzimení z chladného počasia zabudli, že vošli do budovy divadla a že tam už zima nie je, pre istotu si však na hlavách nechali čiapky. Ich občasné osamotené tlieskanie pri famóznych výkonoch muzikantov mi našťastie neprekážalo.

Veľmi veľa sa v ten večer dalo vidieť a ešte viac počuť. Ruky poľského vibrafonistu (nástroj podobný keyboardu – pozn. aut.) Bernarda Maseliho kmitali ako krídla kolibríka, no ešte viac sa mi páčilo, že v nich naraz držal štyri (!) plstené paličky. Pritom každý jeden rýchly úder bol špičkovo presný. Na tvári Bernarda sa zračili skúsenosti, takže sa nebolo čomu čudovať. Neskutočne dynamickú a krásnu hru na basgitare predviedol ďalší Poliak Michał Barański. Jeho prstoklad vybiehal z rytmu do úplného protismeru, aby sa znovu vracal, kľučkoval, hľadal nové cestičky a vypĺňal priestor majestátnym hlbokým zvukom. A niet čo dodať ani k hre košického rodáka Dana Šoltísa. Kto ho pozná, vie, čo od neho môže očakávať a kto nie, musí si jeho umenie vychutnať naživo. Údery ako z učebnice – presné, rýchle, dych berúce, vynaliezavé, podriaďujúce sa celku a exhibicionistické zároveň.

Keď to všetci traja „rozbalili“ naraz, prítomní tajili dych, aby tým niečo nepokazili. V ten večer sa hral strhujúci jazz. Muzikanti si nedopriali sekundu oddychu, azda len vtedy, keď niekto z nich predvádzal sólo. Divoká a nespútaná, dynamická a živelná – len tak sa dá charakterizovať táto trojhlavá poľsko-slovenská „šelma“. Herec Bábkového divadla Peter Orgován si tieto pamätné chvíle fotografoval: „Dano Šoltís bol môj spolužiak a vždy som ho vnímal ako famózneho bubeníka. Teším sa na jeho vystúpenie a som zvedavý na jeho kapelu. Mám rád jazz, aj keď v podstate počúvam všetky druhy hudby.“

Týmto slovám môžeme dať len za pravdu. Slovensko-poľská misia sa vydarila na výbornú a experimentálny jazz s presahmi do nu-jazzu a fusion potešil nejednu spriaznenú dušu. Zostáva len dúfať, že v tomto roku uvidíme v meste ešte množstvo podobných, energiu rozdávajúcich, formácií.