Víkendové čítanie: V hrsti

Lepší trabant v hrsti ako škoda na streche. Poradil mu známy. Kamarát z nedokončeného detstva. Ten istý kamarát povedal rodičom o svojej čerstvo zasnúbenej sesternici z Detvy: Čo tam po tom, že nie je ako vy. Uvedomte si: Predsa lepší černoch v hrsti ako Detvanec na streche.

Krikľavozeleným dosluhujúcim zvýrazňovačom podčiarkuje inzeráty v akomsi okresnom inzerátovisku, to si nadlho našlo svoje pravidelne vyhradené miesto v okresnom bezfarebnom týždenníku. Nie články, inzeráty dávajú zmysel kohosi bytiu. Predal som trenky svojho – brata – som predal najprv. Zvýrazňovač dosluhuje. Jozef pritlačí. Hrot sa kvílivo preženie drsným papierom. Je to ako keď chodieva šúchať vlhkým polystyrénovým polygónom o výkladnú skriňu kaderníctva. Poznajú ho. Potom si odfotografuje zvráskavené a zmraštené tváre zákazníkov, čo sa rozvalili v neergonomicky tvarovaných sedadlách. Snaží sa im predostrieť dôležitosť žitia v prítomnosti. Tam, kde niet rozumu, niet ani vrások. Joyce to napísal. Je tvorcom pseudovrások. On dôveruje iba šedivosti. Krvavými očami preletel posledným riadkom inzerátoviska.

Prenechám značkový, štýlový kočík bezdetnému a slobodnému mužovi. Telefónne číslo v redakcii. Prvý seriózny záujemca dostane náhradné diely zdarma. Už nie je mladý, len nemal čas na to prísť. Jeho životosprávou sú tri dobre natlačené škatule  poézie každý týždeň. V nich mal rodinu, aj deti. Kedysi v nich bývali topánky. Nikdy ich nenosila. Prv než vydýchla naposledy, priala si, aby topánky odniesol charite. Škatule si nechal. Jeho suseda mala dokonalý zmysel pre nevkus. Rád ju pozoroval,  keď sa vracala z trhoviska. Strapaté čierne vlasy. Červená igelitka plná orientálneho ovocia. Čerstvo voňajúce noviny pod pazuchou a z jej modročervenej povievajúcej károvanej minisukne sa svetu svižným tempom uchechtávali dve hebké, vápnovobiele bosé paličky, potiahnuté zelenokrikľavými silonkami.

Poeti sa štverajú na elektrické stĺpy, aby sa dotkli hviezd. Poradil mu známy, tak isto ako s trabantom. Práve zahasil cigaretu na vrchole ohorkokopca, ten sa otŕča zo starej konzervy portugalských sardiniek, balených v neďalekom meste. Suseda pošla. Ani mu nestihla vysvetliť, že po ceste zablúdila  k nemu. Bohu. Pol roka pred smrťou sa začala oddávať odosobňovaniu sa v akomsi kostole. Nemá rád kostoly. Nikdy s ňou nešiel. Ani inzeráty nemá rád. Ľudskému Bohu dal výpoveď. Naopak metempsychóza je pre neho prijatelnejšia. Opäť sa narodiť v inej podobe. Urodzené prirodzenie. Keď sa jej konečne podarilo definitívne odosobniť, aj písať prestal. Vlastne neprestal. Nič mu však nedáva zmysel. Zmyslom života môže byť aj dobrý nezmysel. Všetko je plytké. Z bažín svojho tvorivého ducha grafomana sa zázrakom vymotal istým krokom. Niežeby chcel. Stalo sa. Jeho nateraz prázdne dni sa líšia mierou vykradnutosti. Slepé črevo básnika. Cíti ho. Kope ako plod v matkinom bruchu. Rozpráva sa s ním. Púšťa mu hudbu. Číta inzeráty. Krížovky ho prestali baviť v momente, keď začali mať riešenie. Opäť sa drsný hrot zvýrazňovača predral drsným papierom. Vymením dve päťcípe červené hviezd, vykladané rubínmi o celkovej hmotnosti jedného kilogramu, dolnú časť Gotwaldovej bronzovej sochy zo Zlína plus Stalinove obočie zo sochy z Letenskej pláne za dve ruské vojenské gazíky zo šesťdesiatych rokov. Podmienka: Musia byť vo funkčnom stave. Adresa v redakcii.

Plynulou zmenou polohy našej máti zeme sa prikráda zima. Tento empirický fakt Jozefovi pridáva na nálade. Uchlípne si zo studenej plastovej termo šálky ešte chladnejšiu kávu. Chvíľu sa pohráva s nerozmočenými zrnkami kávy na jazyku. Za tým sa mu ich konečne podarí odpratať do štrbín medzi zubami. Tam ich má najradšej. Pomalým šuchtavým krokovaním odmeria vzdialenosť z kuchyne pred vchodové dvere. Ťažkopádne sa prehne v drieku, aby zodvihol predpripravené škatule a rukami prekročí prah. Dvere neprichlopil. Sú celkom dokorán. Zo záhrady skrz ne vidieť jeho tmavú, škatuľami obkladanú kuchyňu. Je malá. Záhrada. Tak akurát. Vrabce na stromoch si ho vôbec nevšímajú. Prirodzene, tak to má byť. Jozef sa len neľahko dostal cez rozorané pole do jeho pomyselného stredu. Sadol si na starú stoličku z miestneho nefungujúceho kina tvárou k tlejúcej pahrebe. Opatrne ju začal kŕmiť. Asi miluje svoju ženu. To bol prvý riadok, cez neho si pridusený žeravý uhlík spravil cestu za vzduchom. Potom nasledovali ostatné. Tretí papier za druhým.

Oteplilo sa. Jozef si zapálil Marx-ku a spokojne vydýchol zvyšok  dymu, ktorý neuviazol v jeho zahlienených pľúcach. Keď sa básne dostatočne rozhoreli, z vrecka vytiahol kúsok slaniny, obalený minulotýždňovou stránkou denníka NIESME. S chuťou ju nabodáva na lieskovú palicu. Suchý chlieb kropí šťavnatou masťou. Po chvíli sa začne hrabať v zemi, akoby hľadal akúsi odloženú kosť. Zablatená fľaša slivovice sa mu po chvíli prázdni v hrdle. Hrdlom k hrdlu. Hrdlo si a v hrdlo sa obrátiš. Po dlhoobjímajúcom okamihu vstane. Oheň prerastá do ohniska riadkov. Plamene osvetlia Jozefovu tvár. V oranžovom svetle vyzerá omnoho mladšie. Nevidí sa. Znezrady pookrial. S letmým úsmevom a očami po milovaní s ohňom vykročí do mestečka. Psy nebrešú. Poznajú ho. Vrabce ignorujú. Poznajú ho. Kdesi ostro zakvília pneumatiky auta. Kde si, Jozef ? Priamo pred rútiacim sa autom… Uspokojene priviera oči dlhočizným šedivým obočím.

Bakelitová praskajúca kapota auta odvrhla Jozefovo telo. Nechcela ho. Prvá pomoc je mu zároveň poslednou. Bol asi opitý. Cítite to? Alebo nie celkom normálny, aha, veď vám hovorím, doparoma, tu stál, ani sa nepohol, kretén jeden, však ja som jakživ neurobil žiadny priestupok, veď vám hovorím, druhýkrát, doparoma, hen-tam stál …, aha, rozhadzujúce sa ruky ukazujú doprostred starej cesty. Tento policajt nemá čas, premýšľa, prikrčený nad mŕtvolou len na pol ucha a pravé oko vníma gestikulované slová zmäteného vodiča, ako veľmi sa snaží roztvoriť zvráskavené stuhnuté prsty na Jozefovej ľavej ruke. Musí, chce vidieť koniec tej vety, stráca sa v jeho stareckej dlani: Lepší trabant v hrsti…

Miroslav Macko