Violončelo pripomína človeka. Podobá sa tvarom, hlasom a má i dušu

Otcom festivalu komornej hudby Konvergencie, ktoré organizuje Európske hlavné mesto kultúry Košice 2013, je violončelista Jozef Lupták. Ako hovorí, je to jeho štvrté dieťa.  Každý ročník prináša niečo nové a výnimkou nebude ani piaty v dňoch 30. mája  – 30. júna v Košiciach. Na čo sa môžu milovníci klasickej hudby tešiť, sme sa opýtali samotného autora projektu.

Za päť rokov sa festival  komornej hudby udomácnil v Košiciach.  Čo bolo impulzom k jeho vzniku?

Keď som sa vrátil zo svojich štúdií v Londýne a Kanade, chýbalo mi na Slovensku niečo, čo prinesie klasickú hudbu v takej podobe, aby bola obohatením pre širšie vrstvy.  Nechcel som to robiť spôsobom, ktorý by bol lacný, ale aby to bola zároveň aj príjemné. Celý projekt má dve polohy – jedna sú samotní interpreti a druhá publikum. Vlastne mi išlo o komunikáciu medzi nimi a aby navzájom cítili spolupatričnosť.   Názov festivalu som vyberal ovplyvnený hudbou Mariána Vargu. Konvergencie sú  jedným z jeho diel,  v ktorom prináša klasickú hudbu spracovanú do rockovej podoby. Ani ja som nevyrastal len na klasickej hudbe, ale aj na iných štýloch – rocku, džeze, improvizáciách, čo sa premietlo aj do programu festivalu.

Každý ročník je niečím novým. Prispôsobuje sa  trendom, aj keď ide o klasiku?

 Akýmsi základom zostáva, že je to festival komornej hudby klasickej, obohatený aj o modernejšie žánre a aj inú komunikáciu prostredníctvom hudby. Chcem, aby festival zostal vždy „čerstvý“, komunikatívny so súčasnými ľuďmi, aby kopíroval obdobie, v ktorom žijeme. Tradičná hudba prináša nielen vážnosť, ale aj radosť a do určitej miery duševnú katarziu a očistenie.  Aj hudobne nevzdelaní ľudia sa často vyjadrujú,  že sa po koncerte cítia naplnení alebo očistení, upokojilo ich to alebo nadchlo.  A o to vlastne ide. Keď človek príde na festival s otvorenou hlavou a vníma atmosféru, emóciu, zvuky hudby,  tak neverím, že by ho to neoslovilo.  Hudba je určená pre všetkých. Často sme mali na koncertoch speváčku Idu Kelarovú, ktorá hovorí, že spev je pre každého a spievať môže každý. Ja verím, že hudba vie osloviť každého človeka, vzdelaného, nevzdelaného, počúvajúceho, nepočúvajúceho klasiku a každého iným spôsobom.  Je široká a má silný záber, je to médium, ktoré sa nás dotýka takmer fyzicky. Zvuk ide cez uši, cez telo do nášho vnútra,  zostáva v nás a berieme si ho vlastne so sebou. 

Aká je komunikácia s publikom.  Nikdy to nie je tak, že muzikanti zahrajú, ľudia zatlieskajú a rozídu sa. Ako to na vašich koncertoch vyzerá?

Konvergencie sú pre mňa taká kvázi misia roznášania dobrej a kvalitnej hudby a prinášanie ľuďom niečo, čo ho môže určite na celý život ovplyvniť v tom dobrom duchu. Snažíme sa, aby priestor na festivale bol neformálny, aby sa tam ľudia necítili zviazaní a aby mali pocit zrelaxovania. Preto pripravujeme rozhovory s interpretmi alebo workshopy pre študentov, nechýba pohár dobrého vína , aby si ľudia užili každý moment a každý musí byť výnimočný. Vyžaduje si to dlhú prípravu, ale ľudia ju nesmú vnímať.  Musia vnímať len moment hudby.  Keď nastane spojenie hudby a umenia a dobrého pocitu poslucháča a naplnenia, to je  presne to, po čom túžime a čo sme chceli dosiahnuť. Aby ľudia odchádzali naplnení.

Snažíte sa každý festival niečím ozvláštniť. Čo bude magnetom teraz?

Každý ročník sa snažíme trochu ináč smerovať.  Je to aj také hľadanie. Aj ja sa cítim ako na teste, kde mám otvorené oči a uši a vnímam,  čo je silné a zaujímavé, a to sa snažím priniesť do ďalšieho ročníka. V minulom roku sme sa zamerali na sólové vystúpenia až intimitu, v tomto roku sa vraciame ku komornej hudbe, k jej podstate, rozvíjame ju od dua cez triá až po kvarteto a prinášame naozaj zmes farebnú a rôznu, ktorá sa podľa mňa akurát hodí do celkového kontextu košického roka 2013 a s týmto zámerom sme to pripravovali. Chceli sme priniesť niečo výnimočné, niečo čo tu ešte nebolo.

Čo tu ešte nebolo?

Tento ročník sme koncipovali tak, že festival má svoj vrchol jednoznačne v koncerte svetovo známeho vokálno-inštrumentálneho súboru The Hilliard Ensemble, čo je ozvláštnené nielen tým, že prídu a zaspievajú svoj repertoár, ale budú mať svetovú premiéru diela Vladimíra Godára, známeho skladateľa aj zo Šulíkových filmov, momentálne najznámejšieho súčasného autora.  Takisto prinesú dielo Cadman  Requiem súčasného kultového britského skladateľa Gevina  Bryarsa  v slovenskej premiére. Je venované priateľovi, ktorý zahynul pri teroristickom útoku na lietadlo v Lockerbie v roku 1988.  Skladbu má veľmi silný kontext a charizmu. Navrhli ju ako kontrast ku krásnej anglickej renesancii. Dielo je introvertné, hĺbavé a dá sa povedať , že istým spôsobom očistné.  Keďže súbor končí svoju 40-ročnú kariéru, tak sa veľmi teším, že sa ich podarilo presvedčiť , aby prišli ešte raz na Slovensko a tesne pred koncom ich kariéry odznie ešte jeden ich koncert  v Košiciach. Zdá sa mi to symbolické, že prinesieme niečo, čo tu ešte nikdy nebolo, ale zároveň sa to aj končí a bude to rozlúčka.  Je to top svetová kvalita, ktorú by sme radi ozvláštnili exotikou.  Tá príde z Nového Zélandu a je to tiež komorná hudba, ale trochu iná, našim ušiam možno neznáma, ale krásna. Tradičnú maorskú hudbu predvedie hudobník,  performer a inštrumentalista Horomona Horo. Prinesie rôzne nástroje, hudbu, ktorá mu je vlastná a bude to veľmi autentické. Bude to slovenská premiéra.

Aký je rozdiel robiť hudbu pre veľké auditórium a komorne?

Pre hudobníka  je náročnejšie hrať v menších priestoroch, pretože divák to vníma veľmi intenzívne. Komunikácia ide takmer až do žalúdka, blízkosť je veľmi silná.  Vo veľkých sálach môže veľa vecí uniknúť.  Keď sa  vo veľkom  priestore vytvorí intímna atmosféra,  je to ideálne. Z tohto hľadiska je komornosť zasa jednoduchšia. Komunikácia je veľmi priama a ľahšie tam vzniká silná atmosféra hudby, pretože ľudia to vnímajú veľmi blízko a sú v tom s nami.  Každý priestor má svoje špecifiká.  Hrať pre 80 ľudí v malej sále sú veľmi silné momenty, ale hrať zase na veľkom pódiu a hrať trebárs v Dóme sv. Alžbety, to má zasa svoju charizmu, špecifický nádych, náboj. Tam to je zasa o veľkoleposti, zvuk tam inak znie. Zažil som silné momenty aj vo veľkých, ale aj v malých sálach.  Obidve formy sú dôležité a obidve treba robiť. Repertoár do veľkých sakrálnych priestorov musí byť veľmi starostlivo vybratý, aby nezanikol.  

Ste  violončelista. Prečo vám práve tento nástroj  učaroval? Bolo to tak od začiatku? 

Bol som na tento nástroj nastavený. Ja som ani nevedel, že existuje. Bol som štvrté dieťa v poradí a mama si veľmi želala, aby aspoň jedno dieťa hralo na jej najobľúbenejší nástroj.  Keďže som sa javil ako hudobne nadaný, ako päťročného ma zobrala k skvelej učiteľke pani Gerhardtovej (manželka džezového klaviristu Laca Gerhardta) a ona sa stala pre mňa takou druhou mamou.  Predstavila mi nástroj v tej najlepšej podobe a už ako desaťročný som vedel, že chcem študovať na konzervatóriu. Otec si myslel, že by som mal popritom mať aj iné vzdelanie.  Nakoniec ho prehovorili, aby som išiel študovať hudbu, ku ktorej som inklinoval. Hral som aj na iné nástroje, ale violončelo bolo vždy ten hlavný nástroj. Hral som na bicích, na klavíri, basgitare, v kapelách, dokonca som dirigoval spevácke zbory, ale aj komorné orchestre, ale violončelo je moja stálica a postupne sa stalo mojim druhým hlasom.  Bol to prozreteľný výber.

Ako 5-ročné dieťa ste museli k violončelu postaviť rebrík, aby ste naň dočiahli… Dajú sa týmto nástrojom vyjadriť všetky pocity?

(Úsmev) Mal som polovičný nástroj, je dokonca aj osminový či trištvrťový. Ja som pomerne rýchlo rástol a z polovičného som hneď prešiel na celý. Prerástol som ho. Ja ho vnímam ako nástroj, ktorý má najbližšie k ľudskému hlasu.  Zahŕňa vlastne všetky jeho polohy od vysokého sopránu až po bas a už len samotným tvarom pripomína trochu ľudské telo. Mám pocit, že jeho zvukovosť je blízka ľudskej duši.  Ja ho tak vnímam od začiatku. Dá sa využívať ako basový doprovodný nástroj alebo čisto na melódie či do orchestra. Má rôzne využitie, ale myslím si, že vo svojej podstate je veľmi blízky ľudskému vyjadrovaniu.

Máte hlavu plnú projektov a nápadov. Čo chystáte?

Moja hudobná cesta a život sú tak rozvetvené,  že skôr myslím na to, ako to všetko skĺbiť.  Myslím na projekty, ku ktorým by som sa rád dostal, na ktoré mi nezostáva čas. Mám rodinu s tromi deťmi , na čo tiež potrebujem nejaký čas a energiu, aby som to nezanedbal. Je to pre mňa priorita.  Festival si vyžaduje tiež veľa práce. Veľmi rád by som sa ďalej venoval sólovému hraniu, aj projektom, ktoré sa črtajú. Rozvíjame projekt s rómskymi spevákmi, projekt židovskej hudby – klasické piesne s bratislavským rabínom a často sa venujem medzižánrovým presahom, lebo to ma láka. Treba si nechať stále trochu pootvorené okno, pretože niektoré veci treba pripravovať dopredu. Človek nikdy nevie, čo ho stretne po ceste a aj na takéto situácie musí  byť pripravený.

Váš vzťah ku Košiciam?

Určite pozitívny. Mám tu veľa dobrých priateľov, s ktorými sa počas rokov vyvinuli veľmi príjemné vzťahy. Mám pocit, že toto mesto má obrovský potenciál, ktorý treba samozrejme stále rozvíjať, hľadať  spôsoby a v prvom rade aby Košičania  boli  na neho hrdí a cítili sa v ňom dobre. Chodím sem rád a ešte pred festivalom som tu chodieval často. Pozývali ma tu hrať s orchestrom, filharmóniou alebo robiť komorné koncerty, takže vzťah sa vyvinul prirodzene a teraz sa rozvíja veľmi dobre.

Vašou prioritou je rodina. Črtá sa, že niektorý z vašich potomkov zdedí po vás vaše hudobné majstrovstvo? Majú to deti v génoch od oboch rodičov?

Manželka je architektka. Spojenie architektúry a hudby je veľmi zaujímavé. Je to pre mňa nový svet a veľmi ma to ovplyvňuje aj pri hudobnom myslení. Mám v nej veľkú oporu  čo sa týka hudobného sveta. Má hudbu veľmi rada.  Naše tri deti vnímajú hudbu intenzívne odmalička. Najstarší 12-ročný syn hral na klavír, teraz prešiel na bicie. Do ničoho ich nechceme nútiť. Sami si to vybrali. Milo nás prekvapila naša 6-ročná Eliška, ktorá sa sama prihlásila na klavír v škôlke bez nášho vedomia a zhostila sa toho úžasne. My ju nemusíme kontrolovať, či cvičí, prosto to ide samo z jej vnútra,  nemusíme jej to pripomínať. Sadne si a hrá. Je úžasná. Najmladší má štyri roky a on si zas spieva od narodenia. Spieval skôr ako rozprával. Mal pesničky a melódie na všetko, na zvieratká, činnosti či veci. Je milé, keď sa ráno zobudí a hneď nás naladí spevom.  Verím, že hudba bude pre nich dôležitá, ale to, či sa ňou budú živiť, nechávame na nich. Chceme im vytvoriť priestor, aby sa mohli rozvíjať, ale nech sa to vyprofiluje u nich samých. Hudbu majú v krvi, aj keď z mojej rodiny som profesionálny hudobník jedine ja, ale strýko bol huslista a druhý organista v kostole. Otec mal síce technické zameranie, ale celý život spieval v zboroch.  Uvidíme.

Váš hudobný sen?

Hrať a komponovať. Snov je veľa. Túžim po tom, aby to, čo robím, hudba, ktorú skomponujem alebo hrám, aby sa dostala k ľuďom a aby ich oslovila. Hudba je o komunikácii. To je môj celoživotný sen. Čo je pozitívum, stále viac mladých ľudí inklinuje práve ku klasickej hudbe. Na Konvergencie chodí veľa mladých ľudí, čo ma teší, a teda má zmysel organizovať také podujatia. Hudbou sa dá vyjadriť všetko a snažím sa o to celý život, aby ľuďom prinášala radosť a napĺňala ich.

text: Kveta Podhorská

foto: Lukáš Mano