Všade dobre – v cudzine najlepšie?

(SME; 31/12/2012; s.: 15; Mikuláš Jesenský ; Zaradenie: Slovensko 20 rokov)

Aj dnes Slovensko opúšťajú tisíce ľudí

Viac pracovných príležitostí a vyššie príjmy, test dospelosti, únik zo slovenskej reality, zvedavosť, túžba zdokonaliť sa v cudzom jazyku či spoznať nové krajiny, ľudí, kultúru. Z rôznych dôvodov už Slovensko opustili státisíce migrantov.

Skúška odvahy

Natália Biathová (30) precestovala pol zemegule. Od februára žije v Santiagu de Chile. Ešte ako študentka grafického dizajnu v Košiciach vyhrala súťaž na logo pre Európske hlavné mesto kultúry. Miesto dizajnérky však odmietla. “Bolo za tým na môj vkus príliš veľa politiky, čudných zákulisných ťahov.” Len čo dostala diplom, zbalila si veci a zamierila do Prahy. “Odišli tam všetky moje spolužiačky. Pochopili sme, že v Košiciach či na Slovensku môžeme byť dobré, ale to je tak všetko.” Pracovala v malom štúdiu, potom vo veľkej agentúre, chvíľu bola na voľnej nohe, po dvoch rokoch úplne zmenila oblasť. Organizovala výtvarné workshopy pre deti aj starých ľudí. Výborne ovláda angličtinu, ale lákala ju španielčina. Do Latinskej Ameriky ju zlákal priateľ lekár. “Na Slovensku sa všetko plánuje, ľudia potrebujú stále nejakú istotu, a keď ju nemajú, cítia sa ohrození. Mne viac imponuje neistota.” V Santiagu nakoniec začala pracovať v menšej firme, kde jej ponúkli nástup ihneď. “Videli moje port fóliá a boli nadšení.” O definitívnom návrate domov ani neuvažuje. “Cestovanie je mojou inšpiráciou. Ale keby som sa na Slovensko vrátila, tak len preto, že mám rada Košice. Aj keď sa tu veľa vecí zmenilo a nerozumiem im.”

V cudzine radšej s cudzími

Ochota tvrdo pracovať nemusí byť vždy zárukou úspechu. Jozef (49) je zručný remeselník. Pred pádom režimu pracoval ako robotník na železnici, v košických Hutných stavbách, po novembri 1989 v súkromnej stavebnej firme, ako servisman hracích automatov, robil osobného šoféra aj skladníka. Vo veľkosklade potravín ho zamestnal príbuzný. Keď zistil, že miznú, upozornil na to majiteľa. Vedel, kto za krádežami stojí. Šéf mu však povedal, nech si to nevšíma. “Boli to pätolízači majiteľa, nedotknuteľní ľudia. Firme som mohol zachrániť desaťtisíce korún. Keď o to nestála, radšej som odišiel.” Už vtedy mal nutkanie opustiť Slovensko. Skúsil to ako živnostník v stavebníctve. “Šesť dní v týždni som makal desať hodín. Keď som štátu odviedol, čo som mal, zostalo mi štyristo eur na mesiac. Nebol som ochotný ďalej živiť armádu byrokratov.” Vtedy dostal ponuku pracovať v súkromnej stavebnej firme vo Švédsku. Majiteľom bol Slovák. Prvé mesiace bol nadmieru spokojný. Mohol si odložiť dvetisíc eur mesačne. Potom začali výplaty meškať. Čakali mesiac, dva. Majiteľ držal chlapov v šachu, všetci pracovali načierno. “Dozvedel som sa, že naše peniaze rozhadzuje v kasínach, na prostitútky.” Naštval sa a vyhrážal. “Hneď v ten deň ma vyplatil. Kúpil som si letenku a vrátil sa domov.” Jozef by sa vrátil do Švédska, krajiny, kde by chcel žiť a pracovať. Ale už nikdy nie načierno a u Slováka.

V Madride ako v Košiciach

Minulý týždeň predstavil v košickom Artfore svoj nový román Inzerát na život (ktorý som nechcel žiť). Prozaik, básnik a prekladateľ Peter Bilý (34) jedenásť rokov žije v Španielsku, posledných päť v Madride.  Najprv zamieril do Talianska, kde vstúpil do rehole augustiniánov. Po troch rokoch kláštor opustil, v Ríme začal študovať filozofiu. “Taliančinu som miloval už na gymnáziu, sníval som, že raz budem v Taliansku žiť.” Zmenili sa Slováci a Slovensko? “Neviem to presne diagnostikovať. Mám však pocit, že na Slovensku je naozaj hlboká morálna kríza. Tá však neprišla včera ani predvčerom.” Najkrutejšie obdobie zažili podľa neho Slováci za Mečiara. “Zvíťazil politický cynizmus a ľudia ho dosť tolerovali. Teraz mám pocit, že je úplne jedno, či sú pri moci červení, alebo modrí. Marazmus donaha odhalila Gorila.” Zdá sa mu, že medzi ľuďmi je viac bezohľadnosti a pokrytectva, neochoty mať a vyjadriť vlastný názor. “Badať to aj v kultúre, umení. Spisovateľov, výtvarníkov, hudobníkov vníma väčšina na Slovensku ako parazitov, rovnako ako za komunizmu.” Domov chodieva zriedka – za posledných šesť rokov trikrát. Nemieni sa tak skoro vrátiť, hoci ho rodičia a dvaja bratia v minulosti presviedčali. “No ideálnym miestom je pre mňa južná Európa. Zdá sa mi, že ľudia sú tam duševne oveľa slobodnejší. Európa je relatívne malá, nemám teda pocit izolácie. Keď som v Madride, akoby som zároveň bol tak trochu aj v Košiciach.”